Ako šiel lenivý Pecimil na návštevu

Boli raz dvaja manželia, Jozef a Betka, a tí mali kamaráta Pecimila. Pecimilovi sa nikdy nič nechcelo, najradšej ležal za pecou. Každá práca mu padla zaťažko, a než by si mal upiecť nový a voňavý peceň chleba, to si radšej vylámal zuby na starom, ktorý bol ako kameň.

Jedného dňa sa Pecimil rozhodol, že zájde k Jozefovi a Betke na návštevu.

„Nebudem musieť nič variť,“ vravel si, „sú to slušní a poctiví ľudia, tak sa o mňa ako o hosťa pekne postarajú. A keď im poviem nejakú veselú historku, možno dostanem aj kávu, poriadnu, čiernu.“

Jozef s Betkou z neho mali radosť, to je jasné, veď ho už dlho nevideli a bola s ním vždy veľká zábava. Betka urobila tvarohové knedličky a Pecimil im rozprával jednu vtipnú príhodu za druhou a všetci sa smiali, až sa za bruchá chytali.

Keď boli knedličky hotové, Betka ich naložila Pecimilovi na tanier toľko, až to vyzeralo ako nejaká knedličková hora, a Pecimil sa napchával do popuku. Len čo dojedli, Jozef dal variť vodu na kávu.

„Ale Betuška, tie knedličky, tie boli jedna báseň,“ chválil hneď Pecimil. „Ja som si myslel, že najlepšie ich robievala moja nebohá mamička, ale teraz vidím, že to nie je pravda. Tie vaše sú ľahké ako pierko, ako pierko! Len sa tak rozplývajú na jazyku.“

Betka bola veľmi rada, že hosťovi tak chutí, a Jozef medzitým podával kávu.

„Jožinko, to je kávička,“ nečakal s chválou Pecimil. „Ja som si myslel, že najlepšiu kávu na svete robieval môj nebohý otecko, ale teraz vidím, že to nie je pravda. Takúto čiernu kávu viete robiť len vy!“

„Cukor?“ opáčil Jozef.

„Nešetrite!“ zvolal Pecimil.

„Trochu smotany?“ ponúkla mu Betka.

„Pokojne aj trochu viac!“ rozkázal si hosť spokojne.

A tak tam sedeli a…