O jednorožcovi, ktorý klamal

Felix bol jednorožec a bol to jediný jednorožec na farme plnej koní. Keď ho tam farmár prvý raz priviezol, vyzeral vystrašene. Bol asi tak o polovicu menší než všetci ostatní. Mal krátke nohy, zavalité brucho a vydesený výraz. No a na čele sa mu ligotal modro-ružový roh.

„Čo tu budem medzi všetkými tými koňmi robiť? Veď som taký maličký, určite sa mi budú smiať a nebudú sa so mnou chcieť kamarátiť,“ trápil sa Felix, keď vystupoval z nákladného auta.

Ukázalo sa však, že sa obávať nemusel. Kone na farme boli veľmi priateľské a s Felixom sa hneď skamarátili.

„To je teda niečo! Jednorožca sme ešte nikdy nevideli!“ privítali ho užasnuté koníky, po jednom sa mu predstavovali a obdivovali jeho roh.

Felix si vydýchol. „Zdá sa, že nikomu nevadí, že mám krátke nohy,“ odľahlo mu. A skutočne, nikomu to vôbec neprekážalo.

Teodor, najstatnejší z koní, Felixa so všetkým zoznámil. Ukázal mu jeho stajňu, oddelenú od tých konských. Povedal mu, kde tečie voda, kde rastie najchutnejšia tráva i kde sa dajú najlepšie obhrýzať stromy. Prezradil mu, kedy obvykle prichádza farmár a čo všetko sa na farme deje.

Ale predovšetkým ho koníky zoznámili so svojimi hrami. Bolo to pretekanie každého druhu. Najprv sa postavia na jednu stranu lúky a musia sa dostať na druhú stranu. Niekedy len tak bežia (čo Felixa s jeho krátkymi nohami vôbec nepotešilo), no častejšie si vymýšľajú najrôznejšie techniky, čo je vraj omnoho väčšia zábava.

„Musíš mať napríklad celou cestou zdvihnuté jedno kopýtko. Alebo držať na hlave hrudu hliny. Alebo skákať na zadných a pritom si spievať,“ vysvetľovala Felixovi kobyla Zuzanka.

„Je to veľká zábava. Voláme to ,robiť koniny‘,“ smial sa Teodor.

Od tej chvíle žili na farme všetci spolu a zdalo sa, že si veľmi rozumejú. Hrali svoje hry a poriadne…