V jednej ďalekej krajine neboli takmer žiadne kopce. Len rovná zem s krásnymi zelenými lúkami a jazierkami. Pri jednom takom jazierku stál majestátny dub. Musel tam rásť už mnoho rokov, pretože mal naozaj pevný kmeň a jeho koruna bola poriadne rozvetvená a hustá. Dub bol na svoju silu a krásu veľmi hrdý. Neustále všetkým naokolo pripomínal, že je najkrajší a najsilnejší.
„Nikto na mňa nemá a nik si na mňa netrúfne,“ hovorieval často, aby svoje okolie uistil o svojich prednostiach.
Neďaleko, na brehu jazierka, rástla trstina. Dub si ju nikdy poriadne nevšímal, pretože trstina bola malá, pokojná a tichá. Nijako na seba neupozorňovala, len občas vo vetre jemne šumela lístím. Okrem toho poskytovala úkryt malým živočíchom, ktoré sa v jej tieni cítili bezpečne.
Jedného dňa zachvátil krajinu silný vietor. Hrozivo zavýjal a ničil všetko, čo mu stálo v ceste. Konáre stromov sa lámali, akoby boli zo zápaliek. Strechy domov lietali po okolí, okenice plieskali a rozbíjali okná. Každý, kto mohol, sa schoval, kde sa dalo.
Keď víchrica prišla k jazierku, dub hrdo stál a hroznému vetru kládol odpor. Ešte nič nedokázalo tento starý majestátny dub premôcť, a tak bol presvedčený, že aj tomuto vetru bez problémov odolá. Lenže v ten deň bol vietor silnejší ako kedykoľvek predtým.
Po ťažkom boji dub vyvalilo z koreňov a zrútil sa k zemi. Keď porazený strom padol na zem, všimol si malú trstinu pri jazierku. Nezdalo sa, že by jej vietor robil nejaké starosti. Neustále sa kývala zboka nabok podľa toho, ako vietor menil smer. Keď viac zafúkalo, len jemne zašumela a odolávala ďalej. Dub, zrazený k zemi, to nechápavo sledoval.
„Ako je možné, že dokážeš odolať takému silnému vetru? Si taká krehká a jemná! Vietor taký silný, že dokázal poraziť mňa, predsa musí zničiť aj teba,“ čudoval…
