Kohút a líška

V jeden teplý podvečer sa starý kohút prechádzal blízko lesa. Slnko už pomaly zapadalo. Všade bolo takmer ticho, len z neďalekej lúky sa ozývalo priam koncertné predstavenie cvrčkov.

Kohút sa bezstarostne prehrabával v zemi dúfajúc, že natrafí na niečo chutné. Vtom čosi začul. Zvuk vychádzal priamo z hustých kríkov. Okamžite spozornel a pre istotu vyletel na najbližší konár, ktorý mal nad hlavou. A veruže dobre urobil. Čochvíľa sa totiž z kríkov vynoril ňufák hrdzavej líšky.

Tá veľmi dobre vedela, že sa prezradila, keď neopatrne stúpila na suchý konár. A tak vyšla zo svojho úkrytu, akoby sa nič nedialo, a hneď sa kohútovi prihovorila:

„Počul si už tú skvelú správu?“ Tvárila sa pritom nadšene.

„Akú správu?“ nechápavo sa jej spýtal kohút.

„No predsa tú, ako sa všetky druhy zvierat medzi sebou dohodli, že budú žiť spolu v mieri. Práve túto novinu som ti prišla povedať. Poď dole, nech ťa vyobjímam, priateľu,“ nabádala líška kohúta.

„Ale to je skvelé! Táto správa ma naozaj veľmi potešila,“ riekol radostne kohút a napravil si perie na krídlach. Vzápätí však zdvihol hlavu, akoby niečo v diaľke zahliadol. Líška sa tiež pozrela tým smerom, lenže zdola nič nevidela.

„Čo to tam vidíš?“ opýtala sa kohúta.

Ten sa sústredene díval do diaľky. „Pozerám, že sa sem práve blíži svorka vlkov. Určite aj oni počuli tú úžasnú správu a prišli sa s nami vyobjímať,“ odvetil natešene.

Líške nebolo treba viac počuť – okamžite sa dala na útek.

„Prečo utekáš? Veď odteraz sú vlci našimi priateľmi, či nie?“ kričal na ňu kohút.

„Ale oni tú správu možno ešte nepočuli!“ zvolala líška a stratila sa v hustom lese.

Kohút, stále sediac na konári, sa len pousmial. Zaboril hlavu do svojho mäkkého peria a spokojne zaspal. Podarilo sa mu prekabátiť prefíkanú líšku, ktorá ho…