Neposlušný taxík Maxík

Bolo ráno a každý sa ponáhľal do práce. Na cestách sa tvorili kolóny, jedno auto vedľa druhého, sem-tam nákladiak, a každé auto niekoho viezlo. V zápche stál aj taxík Maxík, žltý ako kanárik.

Jeho úlohou bolo odviezť každého, kto si ho zavolal, tam, kam si prial ísť. Maxíka to vždy bavilo. Ale v poslednom čase… v poslednom čase to akosi nebolo ono.

Maxík vrndžal, aby neprepásol zelenú, a premýšľal, čím to je. Veď kedysi to bol samý parádny výlet. A potom si to uvedomil. To je ono! Nikto už na výlety necestuje. Nikto sa s ním cestou nerozpráva. Každý len zahučí „na letisko, prosím“ alebo „do kancelárie, prosím”, schúli sa na zadnom sedadle a civie z okienka.

„Kiežby som poznal nejaké kúzlo, aby som tých ľudí dokázal znova prebudiť,“ želal si Maxík. „Aby opäť začali rozprávať ako kedysi.“

Blik! Na semafore naskočila zelená a všetky autá vyrazili s divokým hukotom vpred. Rozbehol sa aj Maxík.

A vtom, akoby sa naozaj stalo nejaké kúzlo, sa pán v taxíku náhle rozhovoril: „Vieš, taxík, že sa dnes do tej práce ani neteším? Mal som mať voľno, ale namiesto toho som si povedal, že radšej zarobím viac peňazí a postavím deťom ešte väčší bazén. A tiež sa mi zdalo, že by sme všetci potrebovali nový mobil… aj televízor by mohol byť väčší…“ Smutne si povzdychol.

Maxík nič nehovoril, len mlčky počúval. Nevedel prečo, ale bolo mu toho pána ľúto, hoci mal na sebe drahý oblek a zlaté hodinky. „Niekedy by som chcel len tak zájsť s celou rodinou do lesa a počúvať tam spev vtákov…“

Vtom dostal Maxík nápad. Na ďalšej križovatke nezabočil doľava, ale doprava, a zamieril späť tam, odkiaľ prišli.

„Taxík, čo to vystrájaš? Musím ísť predsa do kancelárie!“ napriamil sa pán v obleku tak prudko,…