O dievčine, ktorá hľadala svojich bratov

Za siedmimi horami a siedmimi dolinami žili kráľ s kráľovnou. Mali už dvanásť detí, ale boli to samí chlapci. Obaja preto veľmi túžili po malej princeznej a verili, že ich ďalšie dieťa, ktoré malo čoskoro prísť na svet, bude konečne vysnívané dievčatko.

Kráľ sa tak veľmi tešil na dcérku, až jedného dňa vyhlásil: „Ak sa nám ako trináste dieťa narodí dievča, jej dvanástich bratov vyženiem z našej krajiny, akoby nikdy neexistovali. Celé kráľovstvo bude patriť len našej jedinej dcére.“

Kráľovnej sa však toto kruté kráľovo rozhodnutie vôbec nepáčilo. Deň čo deň nariekala vo svojej izbe a úsmev sa z jej tváre úplne vytratil. Raz si najstarší z bratov všimol, že ich matku niečo trápi, a tak sa jej opýtal, prečo je v posledných dňoch taká smutná. Kráľovná svojmu synovi nedokázala klamať a rozpovedala mu celú pravdu o tom, čo si kráľ zaumienil.

Najstaršiemu synovi ani jeho jedenástim bratom sa to vôbec nepáčilo a hneď začali spriadať plány, ako sa zachrániť. Kráľovná nebola schopná zniesť hrozbu blížiacej sa skazy, a tak ich so slzami v očiach prehovárala, aby radšej čím skôr z kráľovstva utiekli. Na cestu im dala dostatok zlatiek a smutne sa s nimi rozlúčila.

„Synovia moji drahí, sledujte zástavu na hradnej veži. Ak sa tam objaví biela, môžete sa pokojne vrátiť domov, lebo to bude znamenať, že sa vám narodil ďalší brat. No ak bude viať červená zástava, nevracajte sa, pretože sa narodilo dievča. Ukryte sa v neďalekej jaskyni, odtiaľ na vežu dobre vidieť,“ poradila im kráľovná a synovia sa vydali na cestu.

Pobrali sa smerom do lesa a neúnavne hľadali jaskyňu, o ktorej im vravela matka. Na tretí deň sa im ju vo vysokej skale podarilo nájsť, a tak sa v nej usadili. Každý deň sledovali vežu kráľovského zámku, ale zatiaľ sa tam žiadna zástava neukázala.

…