O chýrnom jasnovidcovi

Žili raz dvaja kamaráti, obaja chudobní ako kostolné myši, ale veselej a prefíkanej povahy. Vzájomne sa oslovovali láskavými prezývkami – jeden druhého volali Kameň a Ropucha.

Jedného letného dňa ležali kamaráti nečinne pri rieke. Slniečko hrialo, voda veselo žblnkotala, ale čo z toho, keď obom nahlas škvŕkalo v bruchu.

„Počuj, Ropucha,“ oslovil kamaráta Kameň, „už ma veru omrzelo žiť z ruky do úst. Nemôžeme naše mladé roky stráviť v tejto hroznej chudobe. Mali by sme čosi vymyslieť, aby sme zbohatli.“

„To máš pravdu, Kameň,“ uznal Ropucha a v bruchu mu nahlas zaškvŕkalo. „Zbohatnúť však nie je také jednoduché.“

„Nič sa neboj, kamarát. Mám výborný plán!“ vyhlásil Kameň. „Staneš sa jasnovidcom.“

Ropucha prekvapene zhíkol. „Jasnovidcom? A to už ako? Veď ja ani netuším, či dnes večer zoženiem niečo pod zub, alebo budem znova o hlade. Veru nie, zo mňa jasnovidec nebude.“

„Žiaden strach, všetko dobre dopadne,“ chlácholil ho Kameň. „Len musíš urobiť presne to, čo ti poviem. Dobre ma teda počúvaj. Dnes v noci sa potajomky vlámem do kráľovského paláca a ukradnem z neho kráľovskú pečať. Zakopem ju pod starým gaštanom v záhrade paláca. Ty sa potom vyberieš za kráľom, vyhlásiš, že si jasnovidec a dokážeš zmiznutú pečať nájsť. Jednoducho ju nájdeš pod gaštanom. Za to potom dostaneš štedrú odmenu. A s odmenou sa, prirodzene, rozdelíš so mnou.“

Ropucha ho počúval a uznanlivo prikyvoval. „Je to naozaj skvelý nápad!“ zvolal napokon. „Takýmto jasnovidcom sa stanem rád!“

A presne tak aj bolo. Všetko išlo podľa plánu. Kráľovská pečať sa záhadne stratila a celý kráľovský dvor sa obrátil hore nohami. Kráľ vydával rozkazy, stráže, vojaci i sluhovia behali sem a tam a prehľadávali každý kút paláca. Ale márne. Dni ubiehali – a pečate nikde nebolo.

Zanedlho sa v paláci zjavil akýsi cudzinec odetý v zvláštnom plášti. „Som jasnovidec,“…