O bielej panej

„Veronika, ktorú knižku si dnes prečítame?“ opýtala sa babička vnučky a usadila sa v kresle. Dievčatko prstami prešlo po chrbtoch kníh na polici. Všetky už počulo najmenej desaťkrát.

Vtom jej prsty zavadili o knihu stojacu úplne vzadu. Opatrne ju vybrala. Stálo na nej zlatým písmom: Tajomné povesti.

„Babi, čo je to za knihu?“ Veronika ukázala svoj objav babičke.

„Sú v nej príbehy z minulosti o rôznych miestach, ľuďoch a strašidlách.“

„O strašidlách? Akých? Babi, prosím, čítaj. Aspoň kúsoček.“

Babička s úsmevom súhlasila: „Tak dobre.“ Otvorila knihu a začala v nej listovať. „Napríklad tu, O bielej panej,“ povedala a ukázala na obrázok ženy v bielom oblečení so špicatým klobúkom. „Biela pani je hradné strašidlo. Má schopnosť prechádzať stenami.“

„Jej, babi, to znie zaujímavo!“

„Rada hovorí ľuďom rôzne správy, ale tí sa jej väčšinou zľaknú a utečú.“

„Ja by som sa nebála,“ vyhlásila Veronika odvážne. „Ale strašidlá sa asi boja mňa, pretože som nikdy žiadne nevidela.“

„Počula som, že na neďalekom hrade jedna biela pani žije. Čo keby sme sa tam zajtra vybrali na výlet?“ navrhla babička.

„Áno, áno!“ skríkla Veronika nadšene.

Babička sa usmiala a čítala ďalej: „Tu sa píše, že sa zjavuje v noci na hradbách. A vyslobodiť zo strašenia ju môže len človek, ktorý jej... ach jaj, pozri, koľko je hodín! Dočítam ti to inokedy. Musíš ísť spať, aby si bola zajtra oddýchnutá.“ A kým Veronika stihla niečo povedať, babička knihu zaklapla.

Ráno sa už dievčatko nemohlo dočkať. Na hrade si kúpili vstupenky na prehliadku a pripojili sa ku skupine na nádvorí.

Ale namiesto sprievodkyne k nim prišiel pán, ktorý sa predstavil ako kastelán: „Dobrý deň! Ako kastelán tohto hradu sa obvykle starám o jeho opravy. Bohužiaľ, naša sprievodkyňa je chorá, nemá ju kto zastúpiť, a tak sa toho…