Neviditeľný zlodej

Vitajte v zoologickej záhrade – mieste plnom najzaujímavejších tvorov sveta. Vezmem vás na jedno tajné miesto, kde objavíte skutočné zázraky prírody. A nebude to šelmí výbeh s gepardmi a tigrami, ktoré revú a trhajú mäso tesákmi. Ani klietky opíc, čo si navzájom škrabkajú kožúšky a šantia na hojdačke. Pozrieme sa do pavilónu hmyzu a plazov.

Pravda, oproti ostatným miestam v zoo tu vládne pokoj. Niekto by možno povedal, že dokonca nuda. Vo vitrínach sa vedľa seba lenivo povaľujú gekóny, hady, pakobylky, pavúky, modlivky, chrobáky, žaby a varany. A verili by ste, že sa týchto pokojných tvorov toľko ľudí bojí?

V zoo si ich môžete prezerať úplne bez obáv. Skúste pristúpiť bližšie k vitrínam a sledovať všetky tie podivné telíčka, nožičky, očká, hryzadlá, tykadlá a vzory.

Ale počkať, nevyzerajú tie zvieratká akosi zbedačene? Akoby ich aspoň týždeň nikto nenakŕmil. Aj misky majú celkom prázdne. Vari sa tu stala nejaká neplecha? Naozaj je to tak!

Už pred časom začala tunajším živočíchom záhadne miznúť potrava. Večer tam bola a ráno už nie. Ale pavilón bol dôkladne zamknutý a nikde nikto. Chutné cvrčky, múčne červíky, ba aj mravce akoby sa z misiek vyparili. Zvieratá chudli a nik sa už necítil v pavilóne bezpečne.

„Pýtali ste sa vedľa u vtákov, či sa im to deje tiež?” vyzvedala modlivka gúľajúc očkami.

„Nedeje, drahá priateľka,“ odvetila chvejúcim sa hlasom pakobylka.

„A čo u hrocha?” zaujímal sa škorpión, ktorý dúfal, že sa nájde uspokojivé vysvetlenie.

„Kdeže. Ani u hrocha, ani u žiráf, medveďov či pásavcov. Postihlo to iba nás. A ja viem, čím to je!” dôležito predniesla tučná tropická ropucha. Vychutnávala si, ako ju všetci hltajú pohľadom. Napätie sa dalo krájať. Ropucha ukázala ku vchodu. Chvíľu tam všetci poškuľovali a požmurkávali, lenže okrem niekoľkých detí s nanukom a plyšovou…