Bea a králiček

Pred viac než sto rokmi, v časoch, keď ľudia ešte jazdili v kočiaroch ťahaných koňmi, keď nejestvovala televízia ani mobilné telefóny, sa narodilo dievčatko menom Beatrix. Už odmalička milovalo prírodu, zvieratá a vidiek. So záujmom si prehliadalo staré vŕzgajúce bránky, prasačie korýtka a divoké kačky na jazere. Aj doma Bea chovala mnoho tvorov, napríklad králiky, myši, mloky, ale aj žaby, jašterice alebo netopiere.

V každom dokázala vidieť krásu. Preto všetky zvieratá vášnivo obdivovala. Táto láska ju čoskoro priviedla k nápadu: čo keby skúsila chlpatých či okrídlených tvorov maľovať?

Vzala teda do ruky ceruzku a papier a pustila sa do práce. Kreslila veľmi poctivo, s obdivuhodnou presnosťou. Sledovala, aké majú zvieratká chlpy, ako sa pohybujú, koľko majú pazúrikov alebo akým dlhým chvostíkom šibú. Pod jej detskými rukami čoskoro vznikali hotové obrázky. Boli také roztomilé, že uchvátili aj jej okolie.

Rodičia boli na svoju dcéru veľmi hrdí a v jej nadšení ju s radosťou podporovali. Dohodli jej hodiny kreslenia, brali ju na výstavy a do galérií. Neustále sa tak mohla vo svojom umení zlepšovať.

„Mamička, myslíš, že má môj králiček naozaj také oči? Oci, čo povieš na ten chvostík, páči sa ti?“ bežala za nimi s každým novým obrázkom.

S ceruzkou, farbami a zvieratkami strávila Bea väčšinu svojho detstva. Keď sa však z malého dievčatka stala mladá dáma, všetko sa zmenilo. Mamička s oteckom dúfali, že Bea odloží farby a štetce.

„Beatrix, je čas, aby si si našla ženícha a začala sa zaoberať prácou v domácnosti. Dáma ako ty bude usporadúvať stretnutia priateľov pri šálke čaju, venovať sa rodine a plniť rolu vzornej gazdinej,“ vysvetľovala jej mamička. „Takej, ktorá vie, akú večeru dať pripraviť, čím vyčistiť škvrny na oblečení alebo kde najlepšie nakúpiť.“

Bea to však cítila inak. „Mamička, ale ja by som si priala byť…