V izraelskej krajine kedysi vládol kráľ menom Saul. Jeho národ mal veľké rozpory so susedmi, ktorí sa volali Filištínci. Zašlo to tak ďaleko, že si vzájomne vyhlásili vojnu a ich armády sa utáborili oproti sebe.
Na strane Filištíncov bojoval obávaný Goliáš – silný bojovník veľkého vzrastu. Bol to hotový obor. Izraelčania sa ho báli, pretože ho nik nedokázal premôcť.
Každý deň vyzval Goliáš najsilnejšieho izraelského bojovníka na súboj a doteraz s ním všetci prehrali. Dajú sa vôbec Filištínci poraziť, keď je medzi nimi také chlapisko?
Vojna je vždy strašná pre obe strany. Veľa mladých chlapcov muselo odísť od svojich rodín a nastúpiť do boja. Rovnako odišli bojovať bratia mladého Dávida.
Dávid sa do bojovania nehrnul a radšej pásol stáda ovečiek, keď sa o ne nemal kto iný postarať. Ale kráľ Saul a jeho bojovníci sa dostali do veľkej núdze. Otec preto poslal Dávida k vojsku s chlebom a syrom, aby sa aspoň posilnili dobrým jedlom.
Keď sa však mladý, útly chlapec zjavil pri vojsku, stretol sa s výsmechom. „Čo tu robí také škvŕňa? Bojovanie nie je nič pre teba,“ uťahovali si z Dávida vojaci.
„Len sa mi neposmievajte, možno dokážem oveľa viac ako vy,“ bránil sa Dávid a zamieril ku kráľovi, ktorý si ho dal zavolať. Ten mal zo všetkých neúspechov veľmi zlú náladu.
Dávid ho chcel potešiť, a tak navrhol: „Pán kráľ, čo keby som porazil Goliáša?“
Kráľ o tom nechcel ani počuť. „A ako by si to chcel dokázať, keď neuspeli ani najsilnejší bojovníci? Pozri sa na seba, aký si drobný!“
„Premôžem Goliáša s pomocou božou,“ trval na svojom Dávid.
Kráľ nakoniec privolil, ale mal jednu podmienku: „Ak to chceš skúsiť, musíš si aspoň obliecť moju zbroj.“
Dávid si ju vyskúšal, no nedokázal sa v nej ani pohnúť. „Je mi…