Leonka mala malú izbičku plnú krásnych hračiek. Bol medzi nimi bager, autíčko na kľúčik, ružový poník, malý farebný klavír, lopta, guľôčky aj železná naťahovacia sliepočka. Tiež tam boli drevené kocky, kočiarik s vankúšikom a perinkou a jojo. Keď mala Leonka tri roky, pribudla k nim aj bábika Amálka.
Leonka mala svoje hračky veľmi rada. Keď sa s nimi hrala, akoby jej ožívali v rukách. Leonka za ne hovorila a pohybovala s nimi tak, až sa skoro zdalo, že sú živé. Ale bolo to len zdanie. Hračky predsa nemôžu byť naozaj živé, čo myslíte? Predstavte si, že v našej rozprávke áno. V rozprávkach je totiž možné úplne všetko.
Každý večer, keď Leonka zaspala a v izbičke sa rozhostila tma a ticho, hračky ožívali svojím druhým, skutočným životom. Vyskákali z poličiek, skriniek, šuplíkov a začali vystrájať. Aj keď mali hranie s Leonkou veľmi rady, v noci si užívali, že môžu len tak šantiť. Hrali spolu najrôznejšie hry. Najradšej mali asi prekážkovú dráhu. To sa všetky guľôčky, lopta a jojo začali gúľať po izbe sem a tam, zatiaľ čo kocky vytvorili prekážky. Bager, autíčko, poník a macko medzi nimi museli bez zrážky prebiehať. Klavír im k tomu vyhrával a všetky hračky sa smiali, až sa za bruchá chytali, ak nejaké brucho mali. Ale hrali aj hry na schovávačku, na slepú babu, na naháňačku, na školu. Bavilo ich skoro všetko, hlavne, že boli spolu.
V ten deň, keď dostala Leonka na narodeniny bábiku Amálku, sa ostatné hračky nemohli dočkať večera. Tešili sa, že budú mať ďalšiu kamarátku. Ale keď sa jej potom v noci spýtali, či sa s nimi bude hrať, Amálka len sklopila oči a zavrtela hlavou. Ďalší večer to bolo rovnako. Amálka sa vždy trocha začervenala, pokrútila hlavičkou a celú noc len nehybne sedela v…
