O zázračnej babičke

Malý Majko mal päť rokov. Vedel napočítať do dvadsať a prečítať niektoré jednoduchšie písmenká. Mal veľmi rád svojho ocka, mamku aj pani učiteľku v škôlke. Ale najradšej zo všetkých mal babičku.

Keď deti v škôlke maľovali svoju rodinu, Majko nikdy nezabudol nakresliť vedľa seba babičku s úsmevom na tvári.

„Moja babička je najlepšia na svete. Je čarovná!“ vysvetľoval deťom.

„Má čarovnú paličku?“ pýtala sa Lenka zvedavo.

„Alebo čarovný klobúk?“ tipoval Miško.

Majko sa zamyslel. Nie, kdeže. Babičku nikdy nevidel držať ani prútik, ani klobúk, ani čarovný plášť. Ona vlastne vôbec nevyzerala ako čarodejnica. Len ako taká obyčajná babička. Jediné, čo na nej bolo na pohľad neobyčajné, boli vlasy. Babička si ich farbila na ružovo a Majkovi pripomínali cukrovú vatu alebo obláčik. Vďaka nim ju vždy spoznal už z diaľky!

Majko netušil, ako jeho babička dokáže čarovať. Možno práve vďaka tým vlasom? Jednu vec však vedel určite: babička dokázala odplašiť všetko zlé a strašidelné a premeniť to na dobré.

Napríklad ako pred pár dňami, keď sa náhle ochladilo a začal duť silný jesenný vietor. Hvízdal všetkými štrbinami v dome, až to znelo, akoby ktosi nariekal.

„Babi! Babi! Počula si to?“ pribehol Majko a pritúlil sa k babičke, ktorá si čítala v kresle. Očká mal plné strachu. „To bolo určite strašidlo!“

Babička odložila knihu na stolček a usmiala sa. „Myslíš? Poďme sa pozrieť,“ navrhla.

Ruka v ruke sa odvážne vybrali po chodbe za strašidelnými zvukmi. Majkovo srdiečko bilo ako zvon.

Kvílenie bolo najsilnejšie v komore. Ostalo tam otvorené okno a záclonka sa vo vetre trepotala ako vlajočka. Babička okno zavrela a kvílenie prestalo. Vnúčikovi vysvetlila, že keď vietor silno duje cez malú štrbinku, popod dvere alebo okolo okna, vydáva takýto hvízdavý zvuk. Keď spolu privreli aj balkónové dvere a okienko v kúpeľni,…