Na indickú džungľu sadala noc. Priletela rýchlo, na krídlach omamnej vône divokých kvetov. Vysokou trávou sa predieral slon menom Chandra. Bolo to ešte také nedochôdča, sotva opustil bezpečie maminho chobota a vybral sa do sveta. Ako každé sloníča sa narodil v stáde, ale ako to už býva, len čo podrástol, musel ísť na skusy.
Šiel, kam ho cestička viedla, a nevedel, čo si samotný počne. Bez rodiny a kamarátov si pripadal v temnom pralese maličký a zraniteľný. Každý šelest ho vydesil, všetkým radšej uhol z cesty.
Smutné to bolo putovanie, dni sa mu zlievali, až jedného rána začul podivné zvuky. Zvedavosť u slona prevážila nad ostražitosťou, a tak sa vydal za zvláštnou hudbou.
Takú nádheru ste, deti, ešte nezažili. Okolo Chandru sa rozprestieralo veľké mesto, v ktorom práve prebiehala slávnosť slonov. Ľudia nadšene spievali veselé piesne, hrali na hudobných nástrojoch, tancovali a radovali sa. Ohromený Chandra sa naťahoval ako žirafa, aby dovidel na tú slávu, keď odrazu čosi zbadal.
Stredom davu kráčal zástup vyzdobených velikánskych slonov, odetých do zlata a vyšívaných látok so strapcami. Dokonca aj nohy, uši a choboty mali pomaľované žiarivými farbami. Ich jazdci nad nimi držali slnečníky a mávali vlajočkami. To bol pohľad!
Chandra nemohol od sprievodu odtrhnúť oči. Kto by si pomyslel, že sa slony tešia takej vážnosti? A on sa, hlupák, div neschováva pred svetom.
„Odo dneška sa to zmení,” uvažoval cestou späť do divočiny. „Zaberiem veľký kus územia a tam si urobím poriadok. V ničom sa predsa od slonov na slávnosti nelíšim. Mám štyri nohy, uši ako plachty, dlhý chobot a kly mi tiež už dostatočne narástli.”
Keď sa rozhliadol, zistil, že dorazil do pekného kútika džungle. Bujne zarasteného, aby mal dosť jedla, pretekal tadiaľ zurčivý potôčik, skrátka miesto pre neho ako stvorené. Chandra sa tam…
