O autíčku, ktoré chcelo pretekať

Bolo raz jedno autíčko, ktoré sa volalo Sany. Pomenovali ho tak preto, že bolo krásne žlté ako slniečko. Ale inak nebolo ničím zvláštne. Vlastne vyzeralo rovnako ako každé iné autíčko, akých môžete stretnúť denne na ulici mnoho. Malo štyri kolesá, kapotu, svetlá, stierače a vo vnútri volant a dve sedadlá – pre vodiča a spolujazdca. Skrátka, nebyť tej žltej farby, nikto by sa za ním ani neohliadol.

Toto autíčko sa však od ostatných ešte niečím líšilo. Veľmi túžilo stať sa pretekárom.

Iné autíčka sa mu smiali, uťahovali si z neho alebo sa ho pokúšali od pretekania odradiť.

„Pozri sa na seba,“ dohováral mu starý autobus. „Vari takto vyzerá pretekárske auto? Toto sú pretekárske autá,“ mával mu pred očami obrázkom formuly. „Ty by si sa pri tej rýchlosti, v akej sa jazdia naozajstné preteky, rozsypalo.“

Autobus to myslel dobre, ale Sanymu z toho bolo smutno. Na nálade mu nepridalo, keď sa mu začali posmievať aj niektoré autíčka.

„Aha, Sany, ten už zase sníva o zlatom pohári,“ smiali sa, až sa za podvozky chytali.

„Lenže zatiaľ preteká len vo svojej hlave!“ vykríklo ďalšie autíčko.

Sany sa chcel ohradiť, niečo im odseknúť, ale uvedomil si, že vlastne majú pravdu. Všetkým rozprával, ako sa jedného dňa stane pretekárom. Trápil sa, že mu to kamaráti vyhovárajú alebo sa mu posmievajú. A pritom si ani neuvedomil, že on sám pre splnenie svojho sna doposiaľ vôbec nič neurobil.

„Veď ja vám ukážem!“ rozhodol sa Sany a rázne naštartoval motor. „Prihlásim sa na veľké preteky!“

Ako riekol, tak aj urobil. Prihlásil sa na tie najväčšie preteky, aké dokázal nájsť: na Veľkú cenu Formuly 1.

Od toho dňa Sany venoval čoraz viac času tréningu. „Musím byť čo najlepšie pripravený, nechcem predsa dôjsť do cieľa posledný,“ vravel si a skúšal jazdiť čo najrýchlejšie…