Plyšová líška Alica mala za sebou ťažký deň. Všetko sa začalo hneď ráno, keď ju Jonáško cestou do škôlky zabudol u ocka v aute. Pritom dohoda bola jasná – mala ho odprevadiť a počkať v skrinke. Lenže v rannom zhone zostala Alica na zadnom sedadle.
Bola tu dočista opustená. Ležala proti smeru jazdy a nevidela z okna. S Jonáškom bola zvyknutá počítať kamióny naložené novými autami a teraz sotva videla kúsok neba. Navyše musela celé dopoludnie počúvať ockove pracovné hovory. Neustále mu zvonil telefón a on rečnil a rečnil, takže zabudnutú Alicu vôbec nezaregistroval.
Nakoniec to plyšová líška vzala do svojich rúk, teda skôr do svojho tela, a keď ocko na križovatke prudko pribrzdil, vyskočila zo sedačky. Veľmi to však nedomyslela. Vymrštilo ju to a počas letu sa udrela o riadiacu páku. Ale jej kaskadérsky kúsok splnil účel: ocko si ju konečne všimol. Zdvihol ju, oprášil a položil na predné sedadlo. A krásne sa na ňu usmial!
Celý čas sa snažila byť statočná. Vedela, že ak to zvládne Jonáško sám v škôlke, zvládne to aj ona bez neho v aute. Hoci bola z plyšu, chcela, aby bol na ňu jej majiteľ pyšný.
Trápila ju však ešte jedna vec, pre ktorú sa necítila byť vo svojej koži. Všimla si, že jej z boku trčí niť, a keď sa ju pokúsila odtrhnúť, objavila sa pod ňou malá dierka.
Zbadal to aj Jonáš, keď sa po škôlke stretli. Ten tiež za nitku potiahol, pretože každý občas rád ťahá za nitky, a zrazu sa do diery dal strčiť celý prst.
Keď ju doma uvidela Jonáškova mamka, rozhodla, že sa to musí hneď zašiť. Takže zatiaľ čo dopoludnia bola Alica zašitá na zadnom sedadle auta, teraz bola zašitá naozajstne, skutočnou ihlou a niťou vo farbe svojho kožúška…