Tak ako každý iný deň, aj teraz boli na cestách v meste tisíce áut, o čosi menšie množstvo autobusov a električiek a obrovská kopa podráždených ľudí. Z každej strany bolo počuť rozčúlené hlasy, trúbenie áut či pískanie bŕzd. Všetci sa niekam ponáhľali, každý za tým svojím, a nikoho z nich nezaujímalo, že i ten druhý, ktorý práve vošiel do cesty komusi inému, sa tiež právom hnevá, keďže aj on sa veľmi ponáhľa – rovnako ako ostatní. A už aj bola na svete trma-vrma. Jeden sa vykláňal z okna svojho auta a hrozil päsťou mužovi, ktorý stál uprostred vozovky a mával nad hlavou koženou diplomatkou, až to začínalo vyzerať, že ju čochvíľa po opovážlivom vodičovi hodí. Rad-radom sa z každej strany pripájali ďalšie trúbiace autá, ktorých majitelia sa tiež nesmierne ponáhľali. A jeden cez druhého vykrikovali svoje dôvody. No v konečnom dôsledku to celé dokopy znelo ako chaotický, neľubozvučný zhluk všetkého možného. V tom chaose trúbiacich áut a nahnevaných hlasov nebolo nikomu rozumieť ani slovo.
V kolóne medzi autami stál trpezlivo aj autobus. Vedel, že nemá zmysel sa do toho zmätku nijako zapájať. Veď už to veľakrát skúšal, no k ničomu to neviedlo.
No aj ľudia sediaci v autobuse pokrikovali na vodiča – pochopiteľne, presne pre to isté, čo celý svet: „JA SA PONÁHĽAM!!!“
„Len pokoj, mašinka, už sme spolu kadečo prežili. Jeden takýto cirkus nás predsa nemôže rozhádzať,” potľapkal šofér autobusu po volante. Ale popravde, najradšej by otvoril dvere a utekal, čo by mu nohy stačili, preč od tohto šialenstva až kdesi na polia za mestom. Tam by si ľahol na zem a len tak v tichu hľadel na oblohu. Či už jasnú, alebo zamračenú, to je úplne jedno…
Zo snenia ho však náhle vytrhol ohromný hluk. Svetlo nad jedným z okien sa rozletelo na márne kúsky!
„Čo to?!“
Jeden…
