Lenka Kulichová
Rexíkova snehová cesta do školy
Malému dráčikovi Rexíkovi sa ráno vôbec nechce ísť do školy, radšej by šantil v snehových závejoch. Ale ulice zasypalo také množstvo snehu, že obyčajná cesta do školy sa zmení na hotové dobrodružstvo.


Vysoko nad našimi hlavami sa voda mení na paru. Tá stúpa vyššie a vyššie, a cestou stretáva prach a peľ. A okolo nich sa para mení na ľadové kryštáliky. Keď je kryštálikov veľa, narážajú do seba, spájajú sa a vytvárajú vločky. Tie vytvoria mrak, a keď je mrak ťažký, začne snežiť a snehové vločky
„Poďte, sestričky, už prichádza náš čas. Pekne sa chyťme za ruky a šup! Keď poviem tri, štyri, tak skočíme, dobre?“ povedala najodvážnejšia vločka.
„Super, super!“ poskakovali nedočkavo ostatné vločky – každá iného tvaru, každá odlišná a krásna. Nenašli by sa medzi nimi dve rovnaké.
„Tri-šty-riiii,“ vločky sa pustili a leteli
„To je nádhera, však?“ smiali sa jedna
„Áno, je to krásne.“
„Pozrite, čo to tam letí? To je tiež vločka? Je akási veľká, fíha. A aký divný
„To nie je vločka,“ zasmiala sa jedna z nich, tá skúsenejšia – lebo nebola vločkou prvýkrát, „to je predsa lietadlo.“
„Lieta… čo? Vidíme, že lieta, ale čo je to dlo?“ čudovali sa ostatné vločky, ktoré boli na svojom prvom výlete.
„Je to taký stroj, ktorým sa prevážajú ľudia z jednej krajiny do druhej.“
„Ach, jaj,
„Netráp sa, postupne sa všetko dozvieš. Teraz si hlavne vychutnávaj tú krásu.“
Vločky snežili a užívali
„Čo je to pod nami, také veľké modré?“
„To je more. Taká veľká voda. Aj z nej vznikáme. Voda sa z mora vyparuje, a keď je veľmi chladno, tak sa tam hore postupne mení na nás – vločky,“ poučovala ju skúsenejšia vločka.
„Vieme, vieme. Nemusíš nám všetko vysvetľovať,“ chichúňala