Mio na hodine prvouky – vtáčiky

Odkedy Mio prvý raz vstúpil do budovy školy, všetko okolo neho sa mu zapáčilo. Detská veselosť a smiech, milé pani učiteľky a páni učitelia a toľko zaujímavých vecí na naučenie! Preto jeho prvá návšteva v škole ani náhodou nebola poslednou.

Mio sa stal naozajstným žiakom. Do 1. A chodil veru veľmi rád. Vôbec neprekážalo, že bol v celej škole jediným sloníkom. Práve naopak, snažil sa to využiť, ako vedel. Tak ako každý slon, Mio mal veľké sivé uši. To sa mu práve teraz naozaj hodilo. Dnes totiž mali na hodine prvouky spoznávať vtáčiky a počúvať ich spev. A počúvanie sloníkom ide veľmi dobre. Trúbenie im tiež ide na jednotku. To je predsa jasné.

Pani učiteľka Kristínka na začiatku hodiny zapla akýsi prístroj, ktorý svietil a hral. Mio netušil, čo to je.

„Nemusíš sa báť,“ zašepkala mu Zuzka z vedľajšej lavice. „To je len prehrávač. Počúvaj, bude sa ti to páčiť!“

Zrazu sa triedou rozľahol hlas vtáčika.

„Deti, toto bola hrdlička,“ ozrejmila pani učiteľka. „Je to príbuzná holúbkov, preto vyzerá veľmi podobne. Kedysi žili hrdličky len v ďalekej Ázii a až pred sto rokmi začali hniezdiť aj u nás. Hrdličky nájdete skoro vždy v páre, tak si krásne spolunažívajú.“

Po chvíli pani učtieľka povedala: „Teraz vám pustím spev vtáčika, ktorého ste už možno videli – má čiernu hlavičku, biele líčka a žlté bruško. Tento vtáčik však dokáže spievať mnohými spôsobmi! Jeden druh jeho spevu dokonca znie ako vŕzgajúce koleso fúrika. Sýkorka tým oznamuje, že toto je jej miesto. Vtedy sa pani učiteľka chytila za hlavu: „Ach, veď som vám omylom prezradila jeho meno!“ Deti sa zachichotali a Mio rozkošne zatrúbil. Všetci tento omyl pani učiteľke prepáčili – veď hodina prvouky ich nesmierne bavila!

„Ďalší vtáčik je známy po celom svete,“ pokračovala pani…