Čarovné prstienky a Mamutia jaskyňa

Bol sychravý jesenný deň. Za oknami už pomaly padala tma a do svojho modročierneho plášťa prikrývala poloopadané stromy a tých pár oneskorencov, čo ešte nesedeli doma pri večeri.

„Skočím rozsvietiť, nech na to jedlo vidíme,“ povedala mamka a vstala od stola. Len čo sa miestnosťou rozlialo svetlo, ozvalo sa tiché zapraskanie a opäť zavládla tma.

„Och, čo to bolo?“ vyhŕkla Anka.

„Asi vypadol prúd,“ tipol si ocko. „Pôjdem skontrolovať poistky a vy zatiaľ nájdite nejaké sviečky,“ vyzval dievčatá s úsmevom.

Eli chytila Anku za ruku a obe tápali tmou do chodby. V skrini určite nejaké sviečky budú.

„Je tu tma ako vo vreci,“ posťažovala sa Eli.

„Všakže?“ pritakala Anka. „Ako… ako v tej jaskyni, ktorú nám ukazoval ocko!“

„Myslíš Batmanovu jaskyňu v tom filme? To bola paráda, však?!“ vydýchla Eli nadšene pri spomienke na víkend. Pevnejšie uchopila Ankinu ruku vo svojej dlani a…

„Brrr,“ otriasla sa Anka, „nezdá sa ti, že sa nejako ochladilo?“

„Veru áno,“ súhlasila Eli, „to nebude len tým výpadkom prúdu.“

Vtom im čosi presvišťalo okolo uší. A znova. Keď sa k tomu pridalo prenikavé pískanie, dievčatám to bolo jasné: „Netopiere?“

„Hej, netopiere,“ ozvalo sa kdesi nad nimi. „Ja sa volám Echo,“ zaštebotal hlások, „to znamená ozvena, viete?“

Oči sestričiek si konečne trochu privykli na tmu a dokázali rozoznať drobného tvora, ktorý vyzeral ako okrídlená myš.

„Sú nás tu tisíce! A určite sa tu bude páčiť aj vám,“ pišťal Echo a opatrne sa usadil Anke na ramene. Tá ho ohromene pohladila a jemne vzala jeho hebučké telíčko do dlaní.

„A nechcel by si nám robiť sprievodcu?“ vyzvala ho.

Čo myslíte, súhlasil? Akoby nie! Podobne ako jeho netopierí priatelia z jaskyne, aj Echo bol spoločenský a nadšený, keď mohol pomôcť.

„Dámy a páni, teda, ehm,“ odkašľal si, „vlastne…