Mio na hodine prírodovedy – zvieratká

Sloník Mio chodil do školy každý deň a mal to tam veľmi rád. Zaujímalo ho všetko, a tak na každej hodine nastražil svoje obrovské uši, aby mu nič neuniklo. Najradšej mal hádanky na počúvanie, pri ktorých si svoje ušiská mohol poriadne precvičiť. A práve dnes mala pani učiteľka pre celú triedu jednu takú hádankovú hodinu pripravenú.

„Na dnešnej hodine prírodovedy nás čaká poriadny kus práce,“ usmiala sa pani učiteľka. „Máme tu totiž celú kopu hlasov zvierat, ktoré musíme priradiť k ich majiteľom. Ste pripravení?“

Deti nadšene prikyvovali a pani učiteľka pustila na prehrávači prvú hádanku. Len čo začuli známy rev, hlásili sa jedno cez druhé.

„Lev, to bol určite lev!“ radoval sa Karolko.

„Presne tak,“ pochválila ho pani učiteľka. „Vedeli ste, že takýto leví rev je počuť až osem kilometrov ďaleko? Väčšinu času však levy preleňošia – odpočívajú až dvadsať hodín denne.“

„To asi viac zívajú než revú,“ smiali sa deti.

„Teraz nás už čaká ďalšia nahrávka,“ povedala pani učiteľka a stisla tlačidlo pre prehranie ďalšieho zvieracieho hlasu.

„To bola nejaká opica!“ vykríkla Alenka. „Žeby… orangutan? Alebo šimpanz?“

„Áno, bol to šimpanz – najbližší zvierací príbuzný človeka. A koho tu máme ďalej?“

„Had!“

„Správne, bolo to hadie zasyčanie. Skúste si tipnúť, čo to bolo za hada? Napoviem vám, že sú to najdlhšie hady na svete,“ pobádala deti pani učiteľka.

„Pytón?“ spýtal sa skusmo Tonko.

Pani učiteľka prikývla na znak súhlasu. „Uhádol si, Tonko. Pytóny môžu byť až osem metrov dlhé. Nie sú jedovaté, ale patria medzi nebezpečné škrtiče. Tak a teraz pre zmenu… nejakého plutvonožca.“

Mio sa podivil. Plutvonožce? To je ale zvláštne slovo!

Z prehrávača sa ozvali čudné zvuky. Žiadne z detí neuhádlo, o aké zviera ide.

„Znie to ako… ako spev,“ zamýšľala sa Natálka.

„Veď sa o tuleňoch…