Čarovné prstienky a Príbytok mrakov

Začínal sa august. Eli s Ankou si užívali prázdniny plnými dúškami a už sa nemohli dočkať ďalšieho dobrodružstva. A nemuseli naň čakať dlho: len čo rodičia prišli v piatok z práce, vybrali sa všetci štyria k babičke a dedkovi. Ako sa tam len tešili!

Babička chovala sliepky a králiky, ktoré obe sestričky veľmi rady kŕmili. Každé zviera na dvore malo svoje meno a babička sa o ne vzorne starala. Dedkovým rajom bola zase dielňa. Aj Eli s Ankou ju zbožňovali – stačilo vojsť dovnútra a nadýchnuť sa. Omamná vôňa dreva im pripomínala všetky úžasné prázdninové zážitky.

„Babi, dedko, sme tu!“ kričali jedna cez druhú, len čo vyskočili z autosedačiek. Babička im už šla s úsmevom naproti a ako vždy voňala tými najväčšími dobrotami, aké si len viete predstaviť. Za ňou sa ponáhľal dedko a oprašoval si ruky o montérky, aby mohol dievčatá poriadne objať.

Ale keď sa po radostnom zvítaní Eli s Ankou rozbehli do záhrady na maliny a čučoriedky, zarazili sa. Všetky kvetiny, kríky a stromy vyzerali... nejako smutne. Listy aj kvety zvädnuto ovísali a po veľkých sladučkých čučoriedkach alebo šťavnatých malinách nebolo ani stopy.

„Tento rok je veľké sucho,“ povzdychla si babička, keď sa k nim pripojila, „polievali by sme, ale dažďovú vodu sme už dávno spotrebovali a vodou zo studničky zalievať nemôžeme, hrozí, že nám vyschne...“

Keď sa dievčatá večer zababušili do nadýchaných páperových perín, Anka zašepkala: „Myslíš, že by prstienky vedeli pričarovať dážď?“

No Eli jej už neodpovedala – z nových zážitkov bola taká unavená, že v okamihu zaspala.

Ale čo sa nestalo... Anka v polospánku otočila prstienkom – čarovným prstienkom z jarmoku, ktorý ich dokázal prenášať na miesta, o akých sa im ani nesnívalo. Tentoraz nešiel po inšpiráciu ďaleko: odniesol ich... teda skôr hodil rovno do…