Skupina makakov, čulých a huňatých opíc, obývala úpätie malebných japonských hôr. Mali tam hotový raj na zemi. Na jar šantili v záplave ružových čerešňových kvetov, v lete hodovali na množstve plodov či sladkom bambuse, užívali si svoje obľúbené kúpele v jazierkach, po ktorých mali čisté a hebké kožúšky. Na jeseň sa mohli váľať vo farebnom lístí a v zime vyčíňali v belostných závejoch snehu. Pre všetkých tu bolo miesta dosť a darilo sa im znamenite.
Raz sa pri chodníku vedúcom k údoliu strhol neobvyklý rozruch. Objavilo sa tam zúbožené šteniatko. Kňučalo od hladu a hľadelo tak roztomilo, že sa dobrosrdečné opice hádali, ktorá z nich si ho vezme domov a pekne sa oň postará. Lenže ani netušili, s kým majú tú česť.
V skutočnosti to nebolo žiadne opustené šteniatko, ale psík medvedíkovitý menom Tanuki. Bol to taký chýrny nezbedník, podvodník, švindliar a darebák, že ho poznali v Japonsku od jedného brehu mora až k druhému. Všade napáchal škody, odvšadiaľ ho vyhnali a každý si naňho dával pozor. Len v tomto čarovnom, zabudnutom kúte o ňom doteraz nepočuli. To sa však malo čoskoro zmeniť.
Od prvého dňa začal Tanuki opice klamať pri hre gomoku. Obral ich o všetky kamienky, potom o zásoby a jednu dôverčivú opicu dokonca o dom. Keď s ním už žiadna nechcela hrať, vymýšľal si na ne klebety alebo v nich vzbudzoval závisť voči tým, čo sa mali lepšie. Onedlho bola celá tlupa rozhádaná.
Mladý makak menom Toširo sa už nedokázal pozerať, ako sa mu rozpadá domov pred očami. Vo svojom mene nosil múdrosť a cítil, že musí chrániť, čo je im drahé, kým Tanuki všetko zničí a zoberie.
Putoval preto kľukatými kamenistými cestami čoraz vyššie do hôr. Z papule mu stúpala para a celý kožúšok mu stvrdol od zimy.…
