Pred stovkami rokov boli krokodíly na svoju kožu právom hrdé. Vtedy ju totiž mali ešte úplne hladkú a mala oslnivú zlatú farbu. Lenže krokodíly boli celé dni skryté pod vodnou hladinou, pretože nesmierne horúce dni bolo najlepšie prežiť v chladivom bahne na samom dne jazera.
Vždy keď slnko zašlo, vyplávali na breh, kde zase celú noc v suchu odpočívali. Mesačný svit sa nádherne odrážal od ich zlatistej kože a všetky nočné zvieratá im ju prichádzali obdivovať. Ako prvé sa zakaždým zlietli sovy. Za nimi sa prihnali k jazeru kŕdle netopierov. Ale aj mačkovité šelmy sa rady pozerali na tú nádheru.
No po istom čase jeden z krokodílov z toľkého obdivu tak veľmi spyšnel, že sa rozhodol ukazovať svoju kožu na obdiv aj cez deň. Veď na slnku bude zaiste žiariť ešte krajšie ako pri mesačnom svite.
A tak sa počas horúceho dňa nečakane vynoril z jazera, aby sa usalašil na jeho brehu. Prekvapené zvieratá sa ihneď začali zbiehať okolo krokodíla. Takú žiarivú kožu nikdy predtým nevideli, pretože slnečný odraz bol oveľa silnejší, než ten mesačný. Krokodíla s úžasom obdivovalo azda každé zviera.
Ale ako plynul deň za dňom, silné slnečné žiarenie začalo krokodíliu kožu postupne poškodzovať. Koža sa čoraz viac vysušovala a bola čím ďalej hrubšia a drsnejšia. Zlatá farba zakrátko úplne vybledla a zmenila sa na nepekný hnedý odtieň.
Krokodíl odrazu vyzeral, akoby bol v starom hrdzavom brnení. Stratil všetku svoju krásu a medzi zvieratami si vyslúžil veľkú kritiku. Teraz už krokodíla nemali prečo obdivovať. A hoci stále vychádzal z vody na breh, nikto nemal záujem pozerať sa na jeho škaredé šupinaté telo.
Krokodíl sa cítil veľmi ponížený a radšej sa vrátil do jazera. Aby si z neho už nikdy viac nerobili posmech, celučičké dni odvtedy trávi ponorený pod hladinou…
