Magická záhrada

V chodbičkách pod čiernou zemou, kam sa nedostanú slnečné lúče a stonožky blúdia medzi korienkami trávy a kvetov, žil malý krtko Pufík. Veľmi rád sa preháňal tmavými tunelmi, lovil dážďovky a ňuchal vôňu čerstvej vlhkej hliny. Veľa toho nevidel, pretože krtkovia majú maličké a krátkozraké očká. Načo by im aj pod zemou boli! O to viac vnímal svojimi citlivými uškami a ňufáčikom.

Vďaka nim presne vedel, kto sa nad ním pohybuje. Tušil, kde hrabe krtonôžka alebo pes, dokonca cítil padanie kvapiek na zemský povrch, keď sa spustil dážď. Zo všetkého najradšej však počúval príbehy a rozprávky. Vtedy sa zasníval a vo svojej predstavivosti odletel niekam ďaleko, kde bolo všetko nové, iné a zvláštne.

Pufík sa veľmi tešil, keď k nemu na návštevu zavítali žižiavka alebo hraboš. Prinášali mu správy o svete tam hore. Trpezlivo pri nich sedel a dychtivo počúval. Rozprávali o desivých vtákoch, veľkej vode, nebezpečnom ohni aj o hladnom ježkovi, čo sliedi a zožerie každého, na koho narazí.

„Svet hore je veľmi zradný a strašidelný!“ varovali ho.

Pufíkovi sa z toho všetkého ježili chlpy na chrbte. „Také nebezpečenstvo! Ešteže som schovaný tu pod zemou, kde sa mi nemôže nič stať.“

Keď to počul starý slimák, čo občas zablúdil pod zem, pousmial sa a povedal krtkovi: „Oni ťa len strašia, ty hlupáčik chlpatý. Keby to bolo hore také hrozné, nikto by tam predsa nežil. Ja ti rozpoviem úplne iný príbeh. O tom, aká krása sa nad zemou ukrýva.“

A rozprával Pufíkovi o magickej záhrade, kde všetko kvitne a vonia, lietajú tam včielky a motýle a do čoho len zahryzneš, to chutí sladko. Svieti tam slnko, zurčí potôčik a každý, kto tam príde, sa cíti oddýchnutý a šťastný.

„Pán slimák, to je ale krása! Naozaj taká záhrada existuje?“

„Jasné, že…