Evelínka a rybárčenie

Na ostrove uprostred jazera stál rybársky domček. Bol to starý drevený dom plný najrôznejšieho rybárskeho náčinia – udíc, všemožných návnad, háčikov a vlascov. Najmä vlascov bolo v domčeku skutočne mnoho. Viseli na háčikoch na stene, ležali na stole, na podlahe alebo len tak prehodené cez operadlá stoličiek.

Viete, ako taký vlasec vyzerá a na čo slúži? Ja vám to poviem. Vlasec je dlhé a veľmi pevné vlákno. Ak sa správne prevlečie udicou a pripevní sa naň háčik s návnadou, rybár ním môže chytať ryby. A práve o vlascoch bude tento príbeh.

Keď sa jedného dňa do domčeka vrátil rybár, z vaku mu vypadol maličký tenký vlasec, ktorý potichučky vzlykal. Žiaden z ostatných vlascov ho tu ešte nikdy nevidel. A tak sa ho všetky zvedavo vypytovali: „Čo si zač? Odkiaľ si prišiel? Ako sa voláš?“

Lenže maličký vlasec vyzeral veľmi vystrašene, chúlil sa v kúte a nakoniec iba zašušlal: „Ja šom Evelínka. Stlatila som sa.“ Hneď nato sa usedavo rozplakala.

Tak sa ukázalo, že Evelínka je úplne maličký vlasček, skoro ešte bábätko.

„No tak, Evelínka, neplač, u nás ti bude dobre, uvidíš,“ utešovali ju ostatné vlasce a hneď jej chystali malú postieľku zo škatuľky od zápaliek a kúsočkov látky. Evelínka sa do nej zababušila a o pár okamihov zaspala.

Odvtedy žila so všetkými ostatnými vlascami v rybárskom domčeku. Vzali si ju k sebe mamička s oteckom, ktorí mali ďalších päť vlasčích detí, a vychovávali ju ako vlastnú. Evelínke sa v domčeku veľmi páčilo a časom úplne zabudla, že sa vlastne stratila. Hrala sa so svojimi novými bračekmi a sestričkami. Mamička s oteckom, i všetci ostatní, k nej boli veľmi láskaví. Každý večer ju ukladali do postieľky a mamička jej občas spievala, čo sa Evelínke obzvlášť páčilo.

Keď Evelínka vyrástla, začala sa s ostatnými deťmi…