V jednej malej izbičke na okraji sídliska býval chlapček. Volal sa Lukáško a veľmi rád sa korčuľoval na ľade. Zakaždým zajasal, keď začiatkom zimy začali z oblohy padať prvé vločky, aby zakryli pochmúrne, špinavé ulice. Vedel, že od snehu je už len krôčik k treskúcemu mrazu a zamrznutému rybníku.
Korčuľovanie na rybníku miloval Lukáško zo všetkého najviac. Tešil ho zvuk praskajúceho, nerovného ľadu pod korčuľami, chutil mu aj teplý čaj pariaci sa z termosky, ktorú mamička držala v ruke. Opatrne sa korčuľoval a z diaľky sledoval starších chlapcov, ako hrajú hokej. Aj on by si chcel s nimi zahrať skutočný hokejový zápas, ale nemal hokejku.
„Musíš byť trpezlivý,“ pripomínala mu mamička. „Najprv sa treba naučiť poriadne korčuľovať.“
Lukáško si niekedy vzal pri korčuľovaní miesto hokejky palicu a miesto puku kamienok. Ale bolo to ťažké. A chlapci ho do partie vziať nechceli, keď nemal poriadne vybavenie. Hokej sa predsa s palicou hrať nedá!
Ďalšia vec, na ktorú sa Lukáško vždy tešil, bola nedeľa. V tento deň ho totiž ocko brával na zápas do hokejovej haly. Spoločne si kúpili vstupenky a párok v rožku. Sadli si do hľadiska a pozorovali hokejové umenie na ľade. Chlapček sníval o tom, aké by to bolo stáť dolu medzi hráčmi. Raz by tiež chcel streliť gól vlastnou hokejkou. Oči sa mu vždy rozžiarili nadšením, keď sa to niektorému z hráčov podarilo. Spolu s ockom povzbudzovali a tlieskali, a niekedy sa mu dokonca podarilo odfotiť sa po zápase s niektorým z hráčov!
Keď sa jedného januárového rána Lukáško zobudil a otvoril oči, uvedomil si, že dnešný deň je iný než ostatné. Mal narodeniny!
Do chlapcovej izby vstúpili mamička s ockom a jeho malou sestričkou a nahlas spievali: „Veľa šťastia, zdravia!“ Mamička držala v ruke tortu, na ktorej svietila…
