Leňucha

Na svete žije množstvo strašidiel a príšeriek. Niektoré sa večer za svetla lámp zakrádajú mestom. Iné majú chalúpky v lese alebo strašia na hradoch. Väčšina z nich sa pred ľudskými očami schováva.

Nanešťastie existujú aj príšerky, ktoré sa nielenže neskrývajú, ale dokonca chcú s vami žiť. Ani neviete ako a zjavia sa pri vás. A potom je ťažké sa ich zbaviť.

Presne to sa prihodilo Lenke. Lenka bola úplne obyčajné dievčatko. Nijako k sebe strašidlá nelákala ani neprivolávala. Vlastne neurobila vôbec nič. A presne to táto príšerka potrebovala.

V jedno nedeľné popoludnie sedelo dievčatko na stoličke, keď do jeho izby vošla mamička: „Pôjdem do obchodu nakúpiť, nechceš ísť so mnou?“

Lenka sa pozrela z okna. „Je tam zima. Mne sa nechce!“ pokrútila hlavou. „A navyše je to ďaleko.“

„Tak by si si mohla aspoň upratať, kým sa vrátim,“ navrhla mamička. „Máš tu zase neporiadok! A ja ti za odmenu kúpim nejaké chutné ovocie.“

Lenka si povzdychla a otvorila okno, aby vyvetrala: „Pustím sa do toho čím skôr. Aspoň to budem mať rýchlo za sebou.“

„Prečo by si sa ponáhľala? Času máš habadej,“ ozval sa medový hlások.

„Čo to? Kto to?“ Lenka sa rozhliadla po miestnosti.

Na posteli sa vrtelo maličké rozstrapatené dievčatko s úsmevom od ucha k uchu. „Ahoj, ja som príšerka Leňucha. Zavial ma sem vietor,“ povedala a zrazu sa zatvárila zarmútene. Nebola to celkom pravda. Leňucha vedela vo vzduchu veľmi dobre zacítiť lenivosť. Práve preto vhupla do Lenkinej izby. „Náramne sa mi tu páči. Prečo sa namáhať, keď môžeš odpočívať?“

„Ale ja som mamičke sľúbila, že si upracem,“ namietla Lenka a trochu nerozhodne vzala do rúk knižku.

No Leňucha jej ju šmahom vytrhla a hodila na druhú stranu izby. Lenka ani nevedela ako a už držala v…