Dinosaurus Dinko Tinko – 2. časť

Cestou späť domov z dielne akoby všetko trvalo dvakrát tak dlho. Vedľa nás sedel pán, ktorý niečo chrúmal. V dielni som síce dostal cukrík od Vlada, ale mal som zálusk aj na dobrotu prísediaceho pána. Keby som si nenápadne zobral zo susedových cukríkov, možno by si to nikto nevšimol.

Miško však hneď vedel, na čo myslím. Napomenul ma, že sa to nerobí. „Bez dovolenia sa nesmie brať nič, čo nám nepatrí!“

Zostal som trochu zahanbený a smutný, lebo moje bruško spievalo vŕzgajúcu pesničku. Prísediaci pán si to všimol a možno počul aj moje bruško, lebo sa so mnou štedro podelil.

Poďakoval som sa mu a pochutnal som si na gumených cukríkoch. Cesta domov sa mi hneď zdala zábavnejšia a príjemnejšia.

Večer po výlete, keď som ležal vo vani plnej peny, som sa Miška spýtal:

„Kedy sa budem môcť previezť na novom bicykli?“ Bol som taký nedočkavý! Dúfal som, že nasledujúci deň si pôjdeme po hotový bicykel.

Miško však schladil moje vzrušenie: „Ani zajtra, ani pozajtra, ani budúci týždeň to nebude.“

„Ale veď ste sa dohodli!” frflal som. Celkom som tomu nerozumel.

Nezostávalo mi nič iné, než pobrať sa do postele a aspoň snívať: o bicykli, o krásnych farbách, o vetre vo vlasoch...

„Tinko, Tinkooo!” zobudil ma známy hlas. Či sa mi to iba snívalo? „Tinkooo,“ šepkal mi Miško do ucha, aby som sa nezľakol.

Vždy som bol riadny spachtoš, rád a dobre som spával. No v predchádzajúci večer som zaspával veľmi dlho, lebo som pred spaním toľko myslel na svoj bicykel. Miško vravel, že som myšlienkami naň celý opantaný a že všetky moje reči sa točia stále okolo toho istého. Moju nedočkavosť síce chápal, no už mu to začínalo prekážať. Mal totiž veľa iných povinností a musel sa učiť do školy.

Kým Miško…