Len spinkaj, netopier

Malý netopier Bubo býval v jaskynke pod stráňou. Mal čierne očká ako dva koráliky, jemný huňatý kožúšok a tie najlepšie ušká v celom lese. Zbožňoval poletovanie nad lesom a načúvanie všetkým jeho zvukom.

Deň čo deň sa po zotmení vzniesol k stromom, preletoval pomedzi ich konáre a schuti vdychoval svieži lesný vzduch. V lete voňal les ako maliny a sladký peľ lesných kvietkov. Na jeseň sa jeho vôňa zmenila na zemitú a vlhkú.

A potom sa jedného dňa Bubo zobudil a zistil, že celý les je biely. Sneh pokryl vrcholky stromov a poprášil zem ako cukor. Bubo sa nevedel vynadívať. Prečo je všetko zrazu také tiché a biele?

Pomaličky, opatrne vzlietol medzi stromy. Vzduch bol chladnejší ako inokedy a mrazivý vánok ho šteklil v nose.

Zakrátko natrafil na známu čistinku s potôčikom. Ale namiesto odrazu vodnej hladiny zbadal iba mliečnu bielobu. Voda v potôčiku už takmer zamrzla. Spod ľadu bol počuť len jej jemný šum. Netopier chvíľku načúval, ako potôčik lenivo zurčí, akoby bol ospalý.

Široko-ďaleko nebolo nikoho. Po chvíli ho opäť pošteklil po krídlach jemný vánok. Bubo sa vznášal vyššie a vyššie a pozoroval tú zvláštnu bielu perinu, ktorá sa rozprestrela po celej zemi.

Opatrne sa spustil nižšie, aby si ju obzrel poriadne. Vtedy pod kôpkou snehu s lístím uvidel spať ježka. Sladko odfukoval a vyzeral, že sa mu niečo pekné sníva.

Keď Bubo zbadal svojho spiaceho kamaráta, odrazu si spomenul: „Už viem, kde sú všetci! Prišla zima, takže sa uložili na zimný spánok. Úplne som na to zabudol! Ešte šťastie, že mi to táto biela perinka pripomenula. Vlastne som už dosť unavený.“

Na krídlach ľadového vetra sa dal zaniesť do svojej útulnej jaskyne. Kdesi vzadu už pochrapkával aj jeho ďalší kamarát – medveď.

Malý Bubo bol uzimený. Z posledných…