Kde bolo, tam bolo, žili si raz muž so ženou a ich jedinou dcérou Hankou poskromne v biednej chalupe. Peňazí nemali, majetky nemali, ale mali sa radi a jeden druhému pomáhali. Ich dcérenka rýchlo rástla do krásy, ale ani roboty sa nebála a aj srdce mala dobré.
Jedného dňa žena ťažko ochorela a čoskoro umrela. Oplakali ju, pochovali, ale život išiel ďalej. Čas pomaly plynul a muž si našiel novú ženu, ktorá so sebou priviedla aj svoju dcéru Marfu. Krátko nato bola svadba.
Marfa bola tiež veľmi pekná, no srdce nemala dobré. Bola lenivá a zákerná, lenže macocha ju jednostaj vychvaľovala a Hanku zakaždým len osočovala a napriek jej robila.
Tieto dve dcéry chodievali spoločne koberce tkať. Tkáčska dielňa bola obďaleč, ale búchajúce krosná bolo počuť široko-ďaleko. Nebola to veru ľahká práca. Hanka vždy porobila robotu za obidve a Marfa sa jej len posmievala, že aká je ona hlúpa, keď sa roboty chytá. Doma sa potom chválila robotou, ktorú Hanka sama urobila, a nikdy sa nepriznala, že len sedela a vyjedala z košíčka všetko nachystané jedlo.
Keď raz takto tkali koberce, lenivá macochina dcéra sa nenápadne vytratila z tkáčskej dielničky a všetky hotové koberce potajomky naložila na vozík a poďho s nimi priamo domov. Doma sa potom pred rodičmi vychválila, aké pekné koberce ona sama utkala. Hanke teda neostávalo nič iné, iba prísť domov s prázdnymi rukami.
„Vidíš, akú daromnicu máš?“ kričala macocha. „Len sa poneviera a roboty sa nevie chytiť. Ja takého lenivca v dome trpieť nebudem. Zajtra ráno jej zbalím veci a pôjde z domu. Nech sa niekde naučí poriadne pracovať.“
Zavčas rána, kým ešte ranné vtáčiky spievali, začala macocha baliť Hanke veci na cestu. No namiesto slaniny zabalila kusy dreva, miesto chleba jej dala skaly a miesto soli popol…
