Maxova mama práve zabalila na cestu posledný sendvič. Potom spolu s ockom začali nakladať do auta batožinu a zavolali na Maxa: „Ponáhľaj sa, o desiatej musíme byť tam! Sľúbili sme to dedkovi a babke!“
Max sa pozrel na svoje najnovšie inteligentné hodinky na zápästí. Ukazovali čas 07:10. Ale merali tiež počet Maxových krokov za deň, počet úderov srdca, a dali sa dokonca použiť aj ako kalkulačka alebo na telefonovanie. Max mal svoje hodinky rád. Starostlivo na nich pretrel sklíčko a zakryl ich rukávom. Hodil si do ruksaku ešte jednu knižku na cestu a pobral sa za rodičmi do auta.
Dedko s babkou bývali až v Rakúsku a nevideli sa už poriadne dlho. Keď tam bol Max naposledy, mal ešte len štyri roky. Teraz bol už školák. Pamätal si však dedkovho psa i babkine knedličky a tešil sa na nich.
Len čo vyrazili, mama začala Maxa poúčať o tom, že má hovoriť pomaly, aby mu dedko s babkou rozumeli. Rozprávala, že to určite bude krásny výlet a že zájdu aj na túru do Álp. Nakoniec dodala: „A ak budeš dobrý, dedko ťa možno vezme do svojej dielne a ukáže ti vzácnu zbierku hodín!“
Dedko bol totiž vychýrený hodinár. Vyznal sa vo všetkých hodinových strojčekoch a vedel opraviť každé pokazené hodinky.
„Uvidíš tam aj dedkove slávne kukučkové hodiny!“ povedala mama.
„Kukučkové hodiny?“ Max na ňu začudovane pozrel.
„Presne tak! To sú hodiny, ktoré majú vo vnútri kukučku. Tá každú hodinu vyletí von a zakuká, koľko je hodín. Napríklad keď sú dve hodiny, zakuká dvakrát,“ vysvetľovala mama.
Maxovi sa od hnevu rozbúšilo srdce. Pomyslel si: chúďatko kukučka! Zavreli ju do hodín a môže z nich vyletieť len raz za hodinu? A ako ju vlastne naučili, kedy má vyletieť a koľkokrát má zakukať? Od tej chvíle sa…
