„Otík, večera je na stole!“ zavolala mamička z kuchyne. Otík ju počul, ale musel ešte nutne dostavať zo stavebnice helikoptéru s motorčekom. Stále sa mu to nedarilo, no nechcel sa vzdať. Mamička veľmi dobre vedela, že keď je Otík zabraný do práce, len tak čosi ho nevyruší. Ale aj tak sa trochu hnevala, pretože krupicová kaša mu chladla a pomaly sa blížil čas ísť spať.
Po chvíli sa vo dverách do kuchyne objavil Otík s helikoptérou. Usmieval sa od ucha k uchu a pokrikoval tak radostne, až mu okuliare padali z nosa: „Mami, podarilo sa mi to! Pozri, vďaka motorčeku sa jej naozaj točí vrtuľa!“
Kým si chlapec sadal k stolu, mamička sa zamyslela. Pretože bol Otík veľmi bystrý, v škole ho často preraďovali do vyššej a vyššej triedy. Tak postupne strácal všetkých kamarátov, ktorých stretával. Možno preto trávil väčšinu času doma sám. S Otovým ockom sa radila, kde by mohol ich synček nájsť nových priateľov.
Ocko si spomenul na športový krúžok: „Môj kolega z práce má syna, ktorý hrá tenis. Nechcel by si to tiež skúsiť?“ navrhol Otíkovi. Keďže Oto súhlasil, ocko ho čoskoro doviedol na prvý tréning.
Oto si tenis naozaj obľúbil. Zakrátko trénoval štyrikrát týždenne a konečne mal okolo seba skupinu kamarátov. Jediné, čo ho občas trápilo, boli okuliare. Bez nich by v škole nevidel na tabuľu a určite by netrafil do loptičky. Skrátka, nezaobišiel sa bez nich. Okuliare mu však kĺzali z nosa, tlačili ho a dosť často sa mu zahmlievali. Ale nič sa nedalo robiť. Otík bol tak či tak zvyknutý nevzdávať sa.
Chlapec odohral veľa tenisových turnajov a veľa ich aj vyhral. Ale potom začal študovať na vysokej škole. V takej škole človek trávi naozaj veľa času, a tak Otovi neostával čas na nič iné. Študoval zaujímavý odbor –…
