Števko mal veľmi rád hviezdy. Veľa si o nich čítal, sledoval dokumentárne seriály a veľakrát sa mu o nich aj snívalo. Ešte aj detskú izbu mal vymaľovanú na tmavomodro – ako nočnú oblohu. Jej strop zdobili hviezdičky svietiace v tme a pohyblivé modely planét.
Mamička mu raz večer rozprávala: „Števko, vieš, že nedávno žil jeden slávny anglický vedec, ktorého fascinovali hviezdy a vesmír presne ako teba? A dokonca sa aj volal rovnako ako ty – Štefan! No najviac ho zaujímali čierne diery.“
Števko zvedavo počúval a nevydal zo seba ani hláska, len aby mu nič neušlo. Mamička mu navyše v knižke ukázala aj fotky toho známeho vedca. Števko bol nadšený, že na svete existoval niekto slávny, kto bol celkom ako on! A tak sa jeho najnovšou záľubou stali čierne diery.
Čierne diery, to sú vám najzáhadnejšie, najpodivnejšie – a najhladnejšie veci v celučkom vesmíre! Števkovi sa nesmierne páčili a každému, koho stretol, odrapotal všetko, čo o nich vedel.
„Dedko, vieš, že čierne diery nie sú čierne? Sú neviditeľné, lebo zjedia všetko okolo seba! Zhltnú dokonca aj svetlo, takže ich vôbec nevidieť,“ povedal dedkovi Jankovi, keď spolu robili pukance.
„Naozaj?“ odvetil dedko. „Ako potom vieme, kde sú, keď sa nedajú vidieť?“
No Števko mal aj na túto otázku pripravenú odpoveď: „Pretože čierne diery nechávajú po sebe prázdne miesto tam, odkiaľ všetko vyjedli.“
A zase na druhý deň…
„Vedeli ste, že čierne diery sú ako obrovské vysávače?“ pýtal sa Števko pani susedky Malinovej, ktorá práve zametala pred vchodom.
Pokrútila hlavou a popri práci počúvala Števkovo nadšené vysvetľovanie.
„Ale nevysávajú veci, ako to robia vysávače. Namiesto toho používajú gra-vi-tá-ci-u. To je taká obrovská sila, ktorá k sebe všetko priťahuje. Takže čierna diera sa vôbec nemusí namáhať a behať hore-dolu. Všetko sa k nej skrátka pritiahne samo! A čierna…
