Kronikár a záhradník

V jednom starom hrade, kde ešte aj steny šepkali príbehy dávnych čias, žil jeden mudrc. Bol to kronikár, ktorý celý život čítal knihy, zapisoval históriu a rozmýšľal nad slovami slávnych mysliteľov. Vedel toho naozaj veľa – poznal mená kráľov, staré zákony aj múdre myšlienky filozofov. Veril, že v knihách sa skrýva odpoveď na všetky otázky sveta.

Jedného slnečného dňa mu ktosi zaklopal na dvere knižnice. Mudrc sa zdvihol zo svojho kresla a pobral sa otvoriť. Na návštevy bol zvyknutý – ľudia zblízka i zďaleka k nemu prichádzali po dobrú radu a on bol hrdý na to, že im vďaka svojim knihám dokáže pomôcť.

Tentoraz však pred dverami stálo dievča. V rukách držalo hlinený kvetináč, z ktorého vykúkala malá, povädnutá kvetinka.

„Dobrý deň, pán mudrc,“ začalo nesmelo. „Ľudia v dedine vraveli, že máte odpoveď na každú otázku. Vedeli by ste mi povedať, čo sa stalo mojej kvetinke? Priniesla som si ju, keď sme sa sem prisťahovali, ako pamiatku na náš starý domov. Ale celá zvädla a neviem, ako jej pomôcť.“ Dievčaťu sa oči zaliali slzami.

Mudrc zamyslene pokýval hlavou a pustil sa do listovania vo svojich múdrych knihách. Otvoril kapitoly o botanike, v ktorých bolo množstvo ručne nakreslených kvetov. Dôsledne porovnával obrázky s kvetinou pred sebou, aby si bol istý, že nájde tú správnu.

Hodiny ubiehali. Popoludňajšie slnko sa prehuplo na druhú stranu oblohy a v knižnici už nebolo dostatok svetla na čítanie. Mudrc sa preto s ťažkou knihou vybral z hradu von, do veľkej záhrady, s dievčaťom v tesnom závese.

V záhrade voňali bylinky a kvety sa kývali vo vetre. Mudrc si ich však nevšímal. Sadol si na kamenný múrik a ďalej listoval vo svojej knihe.

„Aha! Už to mám!“ vykríkol napokon víťazoslávne. „Je to Gentiana verna!“

Dievčaťu sa rozžiarili oči.…