Kronikár a pekárska rodina

V dedine pod hradom bolo každé ráno veselo. Kým kohút ešte len napínal hrdlo, v jednej piecke už praskal oheň. Vôňa sa šírila po celom okolí a privádzala ľudí k malému domu, kde bývala pekárska rodina.

Kronikár práve kráčal dedinou so svojím uzlíčkom. Keď tú vôňu zacítil, nemohol jej odolať. Zastal pred domčekom, z ktorého komína stúpal k oblohe dym, a zvedavo nazrel dnu.

Vo vnútri panoval ruch. Otec miesil cesto na dlhom stole, mama pripravovala bochníky a dve deti – chlapec a dievča – sypali múku do veľkej misy. Boli celí zaprášení, no usmievali sa od ucha k uchu.

„Dobré ráno,“ pozdravil kronikár a zložil si klobúk. „Čo je to za kúzlo, že odtiaľto ide taká lákavá vôňa? Až mi z toho škvŕka v bruchu!“

„Žiadne kúzlo,“ odvetila pekárka so smiechom. „Len pečieme chlieb a ďalšie dobroty. Musíme začínať skoro, aby bolo všetko hotové včas.“

Kronikár otvoril veľkú knihu, ktorú nosil všade so sebou. „Tak to je šťastie, že som tu. O chlebe viem toho veľa,“ povedal neskromne. „Tu sa píše o zrne, o múke a o kvasení. Všetko sú to, prosím pekne, chemické procesy.“

Deti naňho hľadeli s otvorenými ústami, ale po chvíli sa začali škeriť.

„Pán kronikár,“ ozvala sa nakoniec pekárka, „a vedeli by ste podľa tej knihy upiecť chlieb aj vy?“

„Nepochybne!“ chvastal sa kronikár. Otvoril svoju múdru knihu a pustil sa do práce. Miesil cesto, miesil, až mu z čela stekal pot. Po celý čas sa pozeral do knihy, aby sa riadil pokynmi, ktoré v nej boli napísané. Nakoniec vložil bochník do pece.

Počkal presne toľko, koľko sa písalo v knihe. O pár minút sa však začal šíriť zvláštny zápach – a keď bochník vytiahol, bol tmavý, tvrdý a spálený. Hotová katastrofa!

Deti sa rozosmiali a…