Ranná cesta do škôlky je pre Bertíka vždy radostná. Mamička mu totiž každé ráno dá päťdesiatcentovú mincu, aby si cestou kúpil v pekárni svoju obľúbenú šišku plnenú nugátom. Mňam!
Presne tak to bolo aj dnes. Bertík pevne držal ligotavú mincu v ruke a schádzal s ockom dolu po schodoch. Teda neschádzal, ale zoskakoval a ocko ho pritom pridržiaval. Občas sa dokonca odvážil a preskočil aj dva schody naraz! Včera v škôlke vravel Tomášovi, že by to vraj dokázal aj so zavretými očami!
Keď už boli takmer dolu, ocko otvoril dvere smerom von, do ulice. Ale presne, keď sa dvere otvorili, Bertík sa pošmykol a pustil mincu z ruky. Tá vyletela cez dvere a zakotúľala sa rovno do kanála na ulici. Ajajaj, a už bolo po šiške!
Bertík sa okamžite rozplakal. Darmo ocko liezol po štyroch, darmo hľadal v kanáli stratenú mincu, nemohol ju dosiahnuť. Navyše práve prišli smetiari, chceli zaparkovať pri chodníku, ale ocko im tam prekážal. Za nimi sa kopili ďalšie autá, ktorým smetiari blokovali cestu. Vodiči trúbili, Bertík kvílil a ockovi sa už tiež chcelo plakať.
Čo len teraz robiť? Bertík premýšľal: Čo keby poprosil o peniažky smetiarov? Alebo má ísť s plačom za maminkou a vyprosiť si novú mincu?
Vtom sa odrazu otvorili dvere pekárne a zjavil sa v nich pán pekár.
Pán pekár je usilovný človek. Má cukráreň aj pekáreň dohromady a všetko v nej pečie celkom sám! Všetci rodičia z okolia sa tam schádzajú na jeho koňakové špičky a kávičku. Raz tam dokonca bola aj pani učiteľka Kveta Papagájová a keď si bežala po cukor do kakaa, šmykla sa na krémovej trubičke. Nikomu to nehovorte, ale mala šľahačku ešte aj za ušami!
Aby pekár stihol napiecť všetky tie dobroty, musí vstávať veľmi skoro ráno. Nemá času nazvyš! Keď ale teraz začul ten chaos pred dverami,…