Cesta do škôlky je pre Bertíka vždy radostná. Mamička mu totiž každé ráno dá päťdesiatcentovú mincu, aby si kúpil v pekárni svoju obľúbenú šišku plnenú nugátom. Mňam!
Presne tak to bolo aj dnes. Bertík pevne držal ligotavú mincu v ruke a schádzal s ockom po schodoch. Teda neschádzal, ale zoskakoval a ocko ho pritom pridržiaval. Občas sa dokonca odvážil a preskočil aj dva schody naraz! Včera v škôlke vravel Tomášovi, že by to dokázal aj so zavretými očami.
Keď už boli takmer dolu, ocko otvoril dvere smerom von, do ulice. Ale keď sa dvere otvorili, Bertík sa pošmykol a pustil mincu z ruky. Tá vyletela cez dvere a zakotúľala sa rovno do kanála. Ajajaj, a bolo po šiške!
Bertík sa okamžite rozplakal. Darmo ocko liezol po štyroch, darmo hľadal stratenú mincu v kanáli, nemohol ju dosiahnuť. Navyše prišli práve smetiari a chceli zaparkovať pri chodníku, ale ocko im tam prekážal. Za nimi sa kopili ďalšie autá, ktorým smetiari blokovali cestu. Vodiči trúbili, Bertík kvílil a ockovi sa už tiež chcelo plakať.
Čo len teraz robiť? Bertík premýšľal: Čo keby poprosil o peniažky smetiarov? Alebo má ísť s plačom za maminkou a vyprosiť si novú mincu?
Vtom sa otvorili dvere pekárne a zjavil sa v nich pán pekár.
Pán pekár je usilovný človek. Má cukráreň s pekárňou dohromady a všetko v nej pečie celkom sám! Rodičia z okolia sa tam schádzajú na jeho koňakové špičky a kávičku. Raz tam dokonca bola aj pani učiteľka Kveta Papagájová, a keď si bežala po cukor do kakaa, šmykla sa na krémovej trubičke. Nikomu to nehovorte, ale šľahačku mala ešte aj za ušami!
Aby pekár stihol napiecť všetky tie dobroty, musí vstávať veľmi skoro. Nemá času nazvyš! Ale keď teraz začul ten chaos pred dverami, hneď položil plech s krémešmi…