Stanka a slniečko

Listy stromov sa pomaly menili zo zelených na zlaté a pokrývali chodníky farebným kobercom. Stanka zosmutnela. Vedela, že s príchodom jesene prichádza aj nový školský rok.

Stanka bola dievčatko, ktoré bývalo v dome na konci ulice. Nosila dva dlhé vrkoče, na nose mala pehy a na školskej taške pripnutú lienku. Stanka mala školu rada, pretože sa v nej každý deň vídala so svojimi kamarátkami. Najradšej mala hodiny kreslenia, písania a telesnú výchovu, keď všetci spoločne pobehovali na ihrisku za loptou.

Ale na jednu vec si nevedela zvyknúť: ranné vstávanie. Stanka úplne zbožňovala, keď si mohla ráno podriemať v mäkkých, teplých perinkách s obrázkom dúhy! Celé leto vstávala až vtedy, keď už bolo slniečko vysoko na oblohe.

No tentoraz ju ocko zobudil nepríjemne skoro. „Stanka, je čas vstávať!“ zavolal na ňu.

„Ale ociii,“ zamrnčalo dievčatko rozospato. „Ešte chvíľočku, prosím!“

„Len pekne rozlep očká,“ povedal s úsmevom ocko, „aby si neprišla neskoro na vyučovanie!“ Aby dcérku trošku prebral, otvoril okno a vpustil do izby prvé lúče slnka spolu so závanom čerstvého vzduchu.

„Uáááá,“ zazívala Stanka, neochotne vyťahujúc nohy z postele. Pri dotyku bosých nôh s podlahou sa celá otriasla. Ako rada by sa len vrátila pod teplú perinu! „Prečo bolo leto také krátke?“ šomrala. „Čo by sa stalo, keby som jeden deň zostala doma? Čo deň, iba jednu hodinku! Prečo sa musí škola začínať tak skoro?“

Stanka sa rozmrzene sťažovala pri umývaní, nespokojne mrmlala popri jedení raňajok a frflala aj pri obliekaní. Jej reči sa doniesli až k zvedavému slniečku. To ju celý čas cez pootvorené okno tíško sledovalo.

Slniečko síce nemuselo vstávať do žiadnej školy, ale to, čo Stanka hovorila, mu dávalo zmysel. „Veru, to dievčatko má pravdu,“ dumalo. „Ja tiež každé ráno tak usilovne vstávam, a načo vlastne? Tiež by som…