Kráľ Drozdia brada

Kde bolo, tam bolo, bola raz jedna princezná. Veruže, prekrásna bola. Ale tak ako bola pekná, tak bola aj pyšná. Každého pytača, ktorý ju o ruku prišiel žiadať, vysmiala a poslala späť domov. Dievčatá v jej veku boli už všetky dávno povydávané, len jej samoľúbosť úplne zastrela oči.

Jej kráľovský otec sa teda jedného dňa rozhodol, že na zámok pozve všetkých, ktorí majú záujem o ruku jeho dcéry, a z nich si princezná bude musieť niekoho vybrať.

Veruže, na pytačky prišlo tak veľa princov, že kráľ ich musel usporiadať podľa majetkov a titulov. Na začiatku stáli králi a kniežatá a na konci boli rytieri. Princezná sa pri každom na chvíľu zastavila a potom na ňom našla niečo, z čoho si začala uťahovať. Jeden sa jej zdal tučný, druhý príliš vysoký, tretí bol vraj krivý, ďalší nemal vlasy, iný bol zase červený ako paradajka.

No najviac sa zabávala na prvom mužovi v rade, ktorého brada vraj pripomínala drozdí zobák. Chichúňala sa a dokonca začala napodobňovať drozdí spev.

To bola pre kráľa posledná kvapka. Nahneval sa a riekol dcére: „Už mám dosť tvojej namyslenosti. Tvoju ruku dám prvému tulákovi, ktorý ťa bude chcieť za ženu.“ Nato odišiel a všetkých princov poslal domov.

Onedlho šiel popri kráľovskom zámku tulák a vykrikoval: „Zaspievam vám, ak dostanem odmenu!“

Kráľ si ho dal zavolať a prikázal mu hrať. Tulák začal hrať na gitare a jeho pekný spev sa ozýval po celej sále.

„Dobre si hral, dobre veru,“ pochválil ho kráľ.

„A aká bude odmena?“ opýtal sa smelo tulák.

Vtedy si kráľ spomenul na svoju pyšnú dcéru. „Za odmenu ti ponúkam za ženu svoju dcéru,“ prehovoril.

Princeznej sa to vôbec nepáčilo, no keď už kráľ niečo povie, svoje slovo vždy dodrží. Dal zavolať kňaza, aby ich manželstvo čo najskôr spečatil.

Keď kňaz prišiel…