V jednej dedine stál neďaleko cesty biely dom. Pred domom bola krásna záhradka plná kvetov. Hneď pod oknom, v hustej tráve, rástla jedna malá kvetinka – sedmokráska. Slnko na ňu celý deň svietilo, a tak čochvíľa, za skorého rána, rozvinula svoje drobné snehobiele lístky vyrastajúce zo žltého slniečka. Vôbec sa netrápila tým, že je len maličkým, takmer nepatrným kvietkom a človek ju v tej hustej tráve možno ani nezbadá. Bolo jej veľmi príjemne a pomaly sa otáčala za slnkom tak, ako to robili aj ostatné kvietky. Vychutnávala si slnečné lúče a počúvala spev poletujúceho škovránka.
Občas, keď v neďalekej škole zazvonilo na prestávku medzi vyučovaním, začula krik detí. Zatiaľ čo sa ony učili písať a počítať sediac v školských laviciach, sedmokráska sa učila vnímať veci okolo seba a krásy tohto sveta sediac na svojej tenkej stonke. Stačilo len mať oči dokorán a každú minútu sa mohla kochať niečím novým. Sedmokrásku napĺňalo šťastie a radosť. Predstavovala si, že to, čo ona v tichosti cíti, škovránok vyspieva celému svetu. S úctou a láskou pozerala na vtáčika, ktorý má to šťastie, že dokáže lietať a krásne vyspevovať. Tešila sa z toho a ani trochu mu nezávidela.
„Veď vidím a počujem,“ hovorila si v duchu, „slnko na mňa svieti a sem-tam ma vetrík pobozká. Aká som bohatá!“
No v záhrade rástlo mnoho kvetov, ktoré neboli také skromné. Čím menej voňali, tým viac sa vystatovali a povýšenecky dvíhali hlavy. Pivonky a ruže medzi sebou súťažili, ktorá je najväčšia, najfarebnejšia. Tulipány mali prekrásne farby a stáli vzpriamene ako sviece, aby ich bolo odvšadiaľ dobre vidieť. Malú sedmokrásku si vôbec nevšímali. Zato ona sa na ne dívala s obdivom a nadchýnala sa ich krásou: „Aké sú len pekné, bohaté a farebné. Určite sa veľmi páčia aj škovránkovi, ktorý si k nim rád prisadne. Ešteže…
