Kohút, kocúr a kyjak

Kde bolo, tam bolo, na okraji tmavého lesa stála skromná chalúpka. V nej spoločne žili traja bratia a ich otec, ktorý už bol veľmi starý. Nažívali si takto spolu spokojne mnoho rokov.

Jedného dňa však otec zomrel a zostal po ňom iba kohút, kocúr a starý kyjak. Po pohrebe si bratia museli rozdeliť otcov majetok. Najstarší si zobral kohúta, prostredný kocúra a tomu najmladšiemu nezostávalo nič iné, len sa uspokojiť s kyjakom. Všetci traja hneď začali premýšľať, ako svoje dedičstvo zužitkujú.

Najstarší sa vybral do mesta na jarmok, že tam kohúta za pár dukátov vymení. Lenže kohúta nie a nie predať, a tak sa podvečer celý napajedený rozhodol vrátiť domov. Prechádzal práve akousi dedinou, ktorá bola ešte poriadne ďaleko od chalúpky pod lesom, kde s bratmi býval, keď ho zastihla noc.

Našťastie stretol v dedine dobrých ľudí, ktorí sa nad ním zľutovali a dovolili mu aj s kohútom prespať v stodole na slame. Celý natešený si ľahol, že si oddýchne. Ešte bola vonku poriadna tma, keď sa zobudil na to, ako vŕzgajú vráta. Poobzeral sa a zbadal pána domáceho, ako sa poberá z domu.

„A kamže ste sa vybrali takto cez noc? Veď ešte je ďaleko do svitania!“ prekvapene naňho zvolal pocestný.

„Pravdaže, do svitania ďaleko. Najprv musím ísť ja tamto za kopce priniesť ráno do našej dediny. Celá dedina sa striedame, aby sme si zakaždým ráno do dediny priniesli,“ odvetil domáci pán a už sa aj vybral smerom ku kopcom.

„Zadržte, pán domáci,“ rýchlo na neho skríkol najstarší brat, „veď ja mám so sebou takého vtáka, čo vie ráno privolať. A vy teda nikam chodiť nemusíte.“

Domáci pán len začudovane krútil hlavou, čo mu to ten divný pocestný rozpráva. No veru, tak aj bolo. Hneď ako jeho kohút trikrát hlasno …