Kockocúrik

Kde bolo, tam bolo, žila raz jedna malá princezná Barborka. Rodičia ju veľmi ľúbili, a tak jej splnili každé prianie. Barborka mala všetko, na čo si len spomenula. Vlastnila všakovaké plyšové hračky a bábiky. Mala poníky, koníky, dokonca aj kozu. Okrem toho mala plnú poličku krásnych figúrok a stodvadsať z nich ešte nebolo ani rozbalených. V jej detskej izbe nechýbalo autíčko na motorček ani bez motorčeka a asi dvestodeväťdesiattri šiat.

Ale asi ani toto všetko jej nestačilo, pretože v jedno ráno sa princezná zobudila a oznámila rodičom:

„Milí kráľovskí rodičia, chcem kocúrika. A chcem ho hneď!“ zvolala a dupkala pri tom malými nožičkami v krásnych topánočkách.

Na zámku sa hneď začala naháňačka. Kráľ s kráľovnou sa veľmi báli svojej dcére čokoľvek odmietnuť. Preto dal kráľ všade rozhlásiť, že sa hľadá kocúrik pre malú princeznú.

Ľudia z celého okolia začali do zámku znášať krásne mačiatka a kocúriky v košíkoch, škatuliach a dekách. Ukazovali ich princeznej jedného po druhom. Ale Barborka len vrtošivo krútila noštekom:

„Príliš malý! Príliš chlpatý! Príliš oranžový! Príliš pásikavý! Nie, nie, nie!“ Ani jeden sa jej nepáčil. Kráľovskému otcovi už škvŕkalo v bruchu, pretože bol čas večere, a princezná si ešte stále nevybrala.

Kráľovná nešťastne zalamovala rukami: „Tak už si jedného vyber, zlatíčko!“

Vtom do dvorany vstúpil obyčajný malý chlapec. Pod pazuchou niesol malú ošúchanú škatuľu. Takto podišiel pred kráľovskú rodinu.

„Priniesol som vám presne takého kocúrika, akého si princezná praje.“

Barborka začudovane zažmurkala. Ona totiž vlastne ani nevedela, akého kocúrika by si želala.

„Sem s ním!“ zvolal úbohý, hladný kráľ.

„Mám však jednu podmienku. Vymením ho za všetky princeznine hračky. Ak si môjho kocúrika vezme, musí rozdať svoje hračky obyčajným deťom,“ smelo zdvihol zrak.

„Pche, ešte vôbec neviem, či sa mi bude páčiť!“ povedala pyšne princezná.

„Nuž dobre,…