O zjedenom nose

Tento príbeh sa odohral v malebnej zasneženej dedinke. Tam, kde sa zimy zdali nekonečné a sneh nikdy neprestával padať.

V jedno chladné víkendové ráno sa deti rozhodli postaviť obrovského snehuliaka na námestí. Bol celý biely, mal veľkú hlavu a telo tvorili tri krásne snehové gule. Deti mu dali meno Adam.

Na hlave mal malý klobúk z čiernej vlny a tenký zväzok slamy zas deti použili ako ústa. No najzaujímavejším detailom bol jeho nos – mrkvový, dlhý a jasne oranžový. Skvelo sa hodil k snehovej pokožke. Adam bol na svoj nos veľmi pyšný.

Nič však netrvá večne.

Jedného dňa utiekol z dvora pána starostu malý hnedý pes, ktorý sa volal Henry. Henry bol kokeršpaniel s dlhými ušami a veľkým, stále hladným bruchom. Miloval sneh, rád behal po poli a hral sa s deťmi. Ale ešte radšej mal hľadanie čohokoľvek, čo by sa dalo zjesť. A keďže nosy snehuliakov sú zvyčajne zo zeleniny, nebolo preňho žiadnym prekvapením, keď zbadal krásny oranžový nos na Adamovej tvári. Henry miloval mrkvu viac než ktorúkoľvek maškrtu.

Haf, to musí byť výborné, pomyslel si, vyskočil a bez váhania sa vrhol na snehuliakov nos.

Adam sa naňho díval smutnými očami. „Prečo mi berieš nos?“ opýtal sa napokon. Tušil, že pes je hladný a možno nechápe, že to nie je len taká obyčajná mrkva.

Henry na Adama zavrčal a s chuťou si z nosa odhryzol. „Haf, je to naozaj vynikajúce! Nikdy som takú sladkú mrkvu nejedol. A ako mi krásne chrumká pod zubami!“ pochvaľoval si.

Adam sa zamračil. „Ale ja potrebujem nos! Ako teraz budem dýchať? Ako budem vyzerať bez nosa?“ zúfal si. Ale Henry sa tváril, že ho nepočuje. S plným bruškom už spokojne skákal naokolo.

Deti, ktoré videli, čo sa stalo, sa rozosmiali. No potom si všimli, aký…