O meluzíne Míne

Bolo jesenné ráno. Adelka pozorovala, ako za okennou tabuľou tancuje vietor s konármi stromov. Lístočky na nich sa už krásne zafarbili. Hrali najrôznejšími odtieňmi od žltej cez oranžovú až po červenú a pomaly padali do mäkkej trávy. Ako maliarska paleta.

Adelke sa to veľmi páčilo. Rada by tancovala medzi nimi, ale bola trochu prechladnutá. Preto len smutne poťahovala noštekom a hľadela z okna.

Od toho pohľadu ju dokázal odlepiť iba jablkový koláč, ktorý jej mamka práve vytiahla z rúry. Po celej miestnosti sa rozleteli obláčiky škoricovej vône.

„Po raňajkách budem musieť pracovať v záhrade,“ povedala mamka, keď podávala Adelke kus teplého koláča. „Zvládneš to tu sama?“ uisťovala sa.

„Som predsa už veľká. Nemusíš sa o mňa báť. Ja sa tiež nebojím!“ zahuhňala Adelka tak zhurta, že vyprskla na stôl niekoľko omrviniek a potom kýchla.

Keď mamka vyšla do záhrady, Adelka vybrala vodové farby. Namaľuje ten najkrajší jesenný obrázok a venuje ho mamičke ako prekvapenie. Pod štetcom jej onedlho začali vyrastať žlto-červené lístočky.

Už-už sa chystala namočiť štetec do hnedej farby, keď naraz začula podivný zvuk: „Huuu.“

„Čo to bolo?“ šepla si pre seba. Na okamih sa zarazila a ticho počúvala. To sa mi asi len zdalo, pomyslela si.

Rozhodla sa pokračovať v maľovaní. Čo by tak na obrázok ešte mohla pridať? Pozrela sa z okna. Prekvapilo ju, ako rýchlo sa za tú chvíľu zdvihol vietor.

„Huuu.“ Adelku zamrazilo. Zase ten zvuk. „Huuu fííííííí.“

„Strašidlo,“ zašepkala. Nechala obrázok obrázkom a rýchlo sa utekala schovať do izbičky pod huňatú deku. Hádam ju tu nenájde. Čo ak chce ukradnúť obrázok pre mamičku? A práve sa jej tak vydaril. To mu teda nedovolí! Strašidlu jednému strašidelnému!

Dievčatko vykuklo spod prikrývky. Odkiaľ ten zvuk asi prichádza?

„Huhuhuuu.“

Adelka prehovorila svoje zdrevenené nohy, aby sa…