Kamarátka

Bola jedna žiačka Vierka, druháčka. Normálne dievča, čo sa rado hralo a malo bujnú fantáziu. Každý deň, každú chvíľu jej napadlo niečo nové, originálne.

„Poďte, zahráme sa na kráľovstvo! Vytvoríme si svoju vlastnú krajinu,“ navrhla Vierka spolužiačkam v triede cez veľkú prestávku.

„Prestaň, to je príliš detské!“ odháňali ju spolužiačky, ešte deti, s očami zabodnutými do displejov na mobiloch a prstami ťukajúcimi tak rýchlo, ako keby tá, ktorá sa preťuká až na druhú stranu mobilu, mala vyhrať mega-super-veľký tablet.

Vierka bola živé a spoločenské dieťa, no cítila sa byť akosi sama. Niet divu. A tak sa postupne uzatvárala do seba a bola čoraz smutnejšia a tichšia. Samozrejme, všimli si to aj mamka s ockom. No poradiť si s tým veľmi nevedeli, keďže Vierka si tieto svoje starosti a pocity nechávala viac-menej iba pre seba.

„Prečo nejdeš von za kamarátmi?“ neraz sa jej pýtala mamka.

„A za akými? Všetci si myslia, že som dieťa!“ odsekla smutne Vierka.

„A nie si? Čo je zlé na tom byť dieťaťom? Tvoje spolužiačky by najradšej boli hneď dospelé, no všetko má svoj čas.“

„Aj ja chcem byť už dospelá, nech si môžem robiť, čo ja chcem. Keď sa nemôžem hrať, načo mám byť dieťaťom.“

Mamku tieto Vierkine slová veľmi trápili. A popravde, nevedela, ako svojej dcérke poradiť. Ona bola dospelá a Vierka potrebovala aj spoločnosť rovesníkov.

Nadišiel večer a mamka čítala Vierke rozprávku. Teda aj jej bratovi Jankovi, ktorý bol naozaj ešte malým dieťaťom – ale vôbec ho to netrápilo. Ako tak mamka sledovala svojho malého synčeka v postieľke, spokojne si cmúľajúceho pršteky na nohách, niečo jej napadlo.

„A čo keby si si najlepšiu kamarátku vysnívala?“ navrhla mamka.

„Vysnívala?“ čudovala sa Vierka. „A to už ako?“

„Máš predsa úžasnú fantáziu a rada tvoríš. Si veľmi kreatívna,“ mamka sa usmiala a pohladila dcérku po vláskoch. „Jednoducho…