O pichľavom čertíkovi

Do škôlky na sídlisku v mestečku chodil aj nezbedný chlapček. Ustavične vystrájal, deťom bral hračky, nedal im pokoj a každému robil zle. Ale keď bol chlapček sám, bol to čistý anjelik. Rád si prezeral obrázkové knižky, sledoval rozprávky o zvieratkách a veľmi sa mu nepáčilo, ak sa im nejako ubližovalo.

„Naozaj, doma je veľmi milý a zodpovedný. Uprace si za sebou aj riady poodnáša do drezu,“ bránila synčeka mamka, keď sa v škôlke stretla s pani učiteľkou.

„Tak tomu neverím. Tu akoby ním všetci čerti šili. Rozhadzuje hračky, vyplazuje jazyk – dokonca aj mne. Neviem, neviem,“ nechcela uveriť pani učiteľka.

Ale mamička jej verila, pretože neraz svojho synčeka videla, ako na ihrisku ubližuje iným deťom.

Nikto však nevedel o tom, že v jeho vnútri, blízko chlapčekovho srdiečka, býval malý čertík. A jeho najväčšou zábavou bolo otravovať a podpichovať chlapčeka svojimi vidlami.

Vyzeralo to asi takto:

Chlapček prišiel ráno normálne do škôlky, celkom pokojný. No tu zrazu – hop! A už aj chcel robiť niečo zlé. Závidel deťom hračky, všetko mu prekážalo a ani chvíľu nevedel obsedieť. To už zas ten malý čertík začal s podpichovaním chlapčekovho srdiečka.

Chlapček mal aj anjelika, ktorý ho mal neustále strážiť a pomáhať mu proti čertíkovi. No to by chlapček musel toho anjelika počuť. Teda, on ho aj počul – doma, keď bol sám so svojimi hračkami. Pravdaže, ľahšie bolo počúvať roztopašného čertíka, keďže ten ho nabádal na samé nezbednosti. Ale zmeniť sa dá všetko. Len musí prísť tá správna chvíľa.

A tá nastala, keď do škôlky nastúpila nová pani učiteľka. Pre ňu neexistovalo dobré alebo zlé dieťa. Skrátka – dieťa ako dieťa. Niektoré je ako anjelik, niektoré trošku pozlostí a iné zas…

„Jožko…“

Hups! Zabudol som vám prezradiť, že ten chlapček sa volá Jožko. Prepáčte. Tak teda ešte…