Bol príjemný letný deň, vonku svietilo slniečko a malý Tonko sa tešil na bicykel. Lenže bicyklovať sa nemohol. Vlastne nemohol ísť von vôbec. Mal angínu a už týždeň ho veľmi bolelo hrdlo. Musel tak stráviť pár dní zatvorený v izbičke.
Na bicykli jazdil Tonko rád odmalička. Len čo začal poriadne chodiť, sadol si na odrážadlo. Na ňom mu nožičky lietali po asfalte skoro samy. Z odrážadla bol len krôčik k bicyklu bez pedálov. Aj na tom mu šlo rýchle odrážanie a držanie rovnováhy bez problémov.
A tak dostal Tonko na svoje štvrté narodeniny bicykel. Naozajstný bicyklík s pedálmi a pomocnými kolieskami na bokoch. Oči mu žiarili od radosti a okamžite ho musel ísť vyskúšať. Po dvoch dňoch mu ocko pomocné kolieska odobral. Chlapec ich totiž vôbec nepotreboval. Odvtedy uháňal na bicykli ako drak. Ale teraz?
„Ach jaaaj! Kiežby som tak mohol ísť von!“ vzdychol si malý Tonko nahlas.
Mamka mu práve niesla teplý čaj a nakrájaný pomaranč. „Vydrž, zlatko. Pán doktor nám predsa na kontrole povedal, že ešte aspoň tri dni musíš ležať, aby tá zlá angína zmizla úplne,“ pripomenula mu a pohladila synčeka po vláskoch.
Tonko smutne sklopil zrak a pustil sa do desiatej.
Dni mu ubiehali veeeľmi pomaly. Vonku bolo krásne, cez okno počul detský smiech, videl, ako sa deti z okolia preháňajú na bicykloch a cinkajú zvončekmi. A tiež ako si kreslia kriedami na chodník.
Vtom mu niečo napadlo. „Čo keby som nakreslil poriadnu cestnú mapu so značkami na papier?! A keď pôjdem o pár dní von, mami, vezmem ju so sebou a s Peťkom nakreslíme tú cestu na chodník. Potom budeme podľa nej jazdiť na bicykli!“ volal Tonko nadšene na mamku, ktorá práve v kuchyni varila obed.
Peťko bol jeho najlepší kamarát. Trávili spolu na bicykli takmer každý…