Poštový príbeh pána Petrušku

Slniečko sa prebúdzalo do nového jarného dňa. Naťahovalo svoje lúče, ktorými zohrievalo každučký kút mestečka. Všetci ešte spali, len pán Petruška už chvatne pobehoval po uliciach. Cupital od schránky k schránke a vkladal do nich obálky a balíčky. Pracoval totiž ako poštár.

Kým sa mestečko prebudilo, všetku poštu mal dávno roznesenú. Jeho obyvatelia si tak mohli hneď ráno prečítať listy či pohľadnice od svojich priateľov.

Pán Petruška bol známy tým, že vždy všetko doručil v poriadku. Nikdy sa mu nestalo, že by nejakú zásielku stratil alebo si pomýlil adresu. Získal si vďaka tomu obdiv celého mestečka. Na svoje zamestnanie bol náležite pyšný, no jedna vec ho mrzela: pri ranných pochôdzkach takmer nikdy nikoho nestretol. Bývalo mu samému smutno.

Jedného dňa šla pánovi Petruškovi práca rýchlejšie ako obvykle. Na dne poštárskej tašky zostával posledný list. Došiel k domčeku, kam ho mal doručiť. Chystal sa papierovú obálku vložiť do poštovej schránky, ale vtom zafúkal vietor a vytrhol mu ju z ruky. Obálka sa vzniesla do vzduchu. Poštár sa za ňou okamžite rozbehol. Lenže jeho nohy rýchlosti vetra nestačili. O chvíľu sa mu list stratil z dohľadu.

Čo si teraz počne? Nemôže predsa obyvateľov mestečka sklamať. List musí odovzdať jeho majiteľovi. Rozhodol sa, že ho nájde stoj čo stoj. A tak sa pán Petruška vydal na cestu.

Niekoľko hodín pátral bez úspechu. Po zmiznutej obálke ani chýru, ani slychu. Premýšľal, ako sa asi cíti adresát, ktorý na svoju poštu stále čaká. V tej chvíli okolo neho zatúlaný list preletel. Vetrík ho unášal smerom k železničnej stanici. Poštár sa ponáhľal za ním. Teraz ho už z očí nespustí! Musí ho za každú cenu doručiť.

Vánok zavial obálku do vagóna vlaku. Udýchaný poštár vbehol za ňou. Naraz lokomotíva zahúkala a dala sa do pohybu. Zatiaľ…