Jedz, kabát!

Nasreddin Hodža dostal pozvanie na veľkú hostinu u samotného vezíra – poradcu sultána. Mala to byť veľkolepá udalosť plná vážených hostí z celého mesta a každý sa na ňu pripravoval dlho vopred.

Nasreddin doma tiež premýšľal: „Čo si len mám obliecť? Asi by nebolo vhodné dať si svoje najkrajšie šaty – čo ak o mne budú hovoriť, že som márnivý a pred ostatnými sa chvastám? Iste urobím lepšie, ak na seba nebudem upozorňovať. Oblečiem si preto bežný odev, čo nosievam každý deň.“

Tak aj urobil. Zaodel sa do obyčajného plášťa a jednoduchého turbana a vybral sa na hostinu.

Na mieste už hrala hudba a banketový stôl bol plný hostí. Všetci obdivovali vyložené misy s pečeným jahňacím mäsom, korenisté omáčky a voňavú ryžu. Bola to skutočne hostina, aká nemala páru.

Nasreddin sa usadil pri stole a okolosediacich slušne pozdravil. Všetci si ho však len pohŕdavo premerali pohľadom. Nik mu pozdrav neopätoval.

„To je ale nádherne pripravená hostina,“ prehodil Nasreddin, aby nadviazal rozhovor. „Také chutné jedlo som už dlho nejedol!“ pokračoval, no zdalo sa, že si ho nikto z prítomných nevšíma.

Vzápätí prešiel okolo sám vezír. Nasreddin ho chcel pozdraviť, ale vezír mu nevenoval ani len pohľad. Aké nezdvorilé!

Nasreddin okamžite vstal a ponáhľal sa domov. Tam si vyzliekol svoj plášť i turban a namiesto toho vybral to najkrajšie, najparádnejšie oblečenie, aké vlastnil – turban so zlatým šperkom a drahými kameňmi, zdobený kaftan a plášť vyšívaný striebornými niťami. Takto ustrojený sa vrátil na hostinu.

Tentoraz však boli všetci ako vymenení – vezír ho srdečne privítal a nabádal ho: „Drahý Nasreddin, len sa usaď pri mojom stole. Ponúkni sa lahôdkami, koľko ti hrdlo ráči!“

Aj spolusediaci ho vrelo pozdravili a dali sa s ním do reči ako so starým priateľom.

Služobníctvo vzápätí donieslo…