Zase sa to stalo! Vratko si len odbehol po diaľkové ovládanie k autodráhe a stúpil pritom na hrkálku so slonom. Pod papučou to zachrapčalo, ako keď šliapnete na vlašský orech. Poriadne sa zľakol! Včera mu omylom vypadla zo škatule, keď hľadal súčiastku k detskému mikroskopu. Chlapec hrkálku v rýchlosti odkopol a ona zaparkovala pod posteľou. Medzi ďalšími vecami.
Vratko mal šesť rokov a izbu plnú hračiek, mnohé z nich však boli určené pre bábätká. Len si to predstavte – našli by ste tu napríklad čiernobiele knižky, v ktorých nebolo ani jedno písmenko, a pritom sa nazývali knižkami. Chápete to? Vraj si ich s mamou prezeral, keď bol maličký. To by dávalo zmysel, pretože koho iného ako bábätká by bavilo pozerať sa na biele jablko na čiernej stránke?
A viete čo ešte? Pod posteľou, kam sa pred chvíľou zakotúľala hrkálka, ležalo aj hryzadlo. Hryzadlo! Vratko mal pritom už dvadsať mliečnych zubov a normálne nimi hrýzol rezne, chlebovú kôrku, jablká či hrušky. Niet divu, že medzi všetkými tými vecami, s ktorými sa kedysi hrával ročný Vratko, bolo pomerne ťažké nájsť hračky šesťročného Vratka. Napríklad ovládač.
Do izbičky nakukla mama: „Je všetko v poriadku? Zdalo sa mi, že si tu nejako dlho. Sedím pri autodráhe, čakám, kedy vyrazíme na okruh, a teba nikde.“
„Mami,“ začal Vratko opatrne, „ja ten ovládač nemôžem nájsť. Hľadal som už všade a nič. Skúsiš ho nájsť ty? Prosííím.“
Mama chvíľu mlčala, premýšľajúc, ako má na to reagovať. Nevedela sa rozhodnúť, či má odpovedať, aby si to našiel sám, keď tu má taký neporiadok, alebo sa spolu pustia do hľadania.
Vratko o spoločnom upratovaní ani neuvažoval.
„Nie je teraz vhodná príležitosť, aby sme hračky pretriedili?“ navrhla mama.
Chlapec sa zatváril nešťastne. Bolo mu jasné, že ak chce nájsť ovládač,…
